Historička Marína Zavacká uvádza príklad regionálneho funkcionára ŠtB Jána Haščáka, ktorý už v máji varoval KGB, že socializmus v Československu možno udržať iba „s pomocou sovietskeho ľudu“
Popri ľuďoch, ktorým sa inváziou v auguste 1968 rúcal svet, boli v ČSSR aj takí, ktorí tento pocit zažívali už na začiatku reformného procesu na jar. Ako pre agentúru SITA uviedla historička z Historického ústavu SAV Marína Zavacká, nešlo len o dogmatikov na najvyšších postoch, ako najčastejšie spomínaný Vasiľ Biľak. „Ešte v horšej situácii boli mnohí regionálni predstavitelia komunistickej strany a bezpečnostných orgánov. Denne stretávali ľudí, ktorých donútili vstúpiť do družstva, pripravili ich o živnosť, posielali ich do väzenia. Takí každé oslabenie komunistickej moci vnímali ako priame ohrozenie svojej pozície, ba až osobnej bezpečnosti. Sprievodným javom politického uvoľnenia bola i vlna samovrážd príslušníkov ŠtB,“ povedala.
Podľa historičky napríklad koncom mája 1968 spísal svoj pohľad na domáce dianie, čosi medzi varovaním a volaním o pomoc, náčelník 4. odboru košickej krajskej správy ŠtB, podplukovník Ján Haščák. Adresoval ho svojmu kolegovi a priateľovi, zástupcovi predsedu KGB na Ukrajine Nikolajovi Zacharovičovi Trojakovi, s ktorým „v minulosti spoločne vytvárali podmienky pre boj proti spoločnému nepriateľovi za každých podmienok“. S rozhorčením opisoval anarchiu, pri ktorej si „každý robí čo chce“, menovite v novinách, v televízii, medzi kultúrnymi pracovníkmi, študentmi a „bývalými ľuďmi“. Dovoľovali si vystupovať proti socialistickému zriadeniu, strane a pracovníkom Štátnej bezpečnosti, a dvadsaťročie výstavby socializmu označovať za „deformáciu spoločnosti“,“ uviedla Zavacká. Haščák do svojho listu zahrnul viacero vtedajších kolujúcich fám – o bývalom gardistovi, ktorý prišiel na Národný výbor s pozdravom Na stráž!, o eštebákovi, čo sa zastrelil po tom, ako učiteľka v triede povedala jeho dcére, že otec je nepriateľom ľudu. „Písal o „kulakoch“, čo sa domáhali vrátenia pôdy, o sporoch medzi pravoslávnymi a gréckokatolíkmi, o organizáciách bývalých politických väzňov, a zvlášť upozorňoval na silnejúce prejavy protisovietskych nálad, hesiel a „ohováračiek“,“ povedala Zavacká s tým, že išlo o list očividne neformálny, pretože na otázku, čo s tým robí vedenie strany a rezortu, si autor odpovedal stručne: „nový minister je starý hlupák“. Sťažoval sa, že verejne potápa vlastných ľudí, v novinách priznal existenciu poštovej cenzúry, konšpiračných bytov aj používanie sledovacej techniky a „reakcia“ sa teraz úspešne usiluje zistiť, kde sú a ako fungujú. „V strane niet jednoty, funkcionári ako Husák a Smrkovský rečnia pred robotníkmi tak a pred inteligenciou inak, Mňačko hlása sionizmus, novinári si píšu, čo chcú,“ pokračoval.
V závere podľa Zavackej funkcionár košickej ŠtB konštatoval, že možno nenapísal nič, čo by už v ZSSR nevedeli, ale chcel si splniť svoju povinnosť. „A dodal to najpodstatnejšie — vyjadrenie, že podľa jeho mienky, ako i podľa jeho súdruhov, „udržať socializmus v našej krajine v súčasnej situácii je možné len za pomoci sovietskeho ľudu“, dodala Zavacká s tým, že po sovietskej intervencii, ktorú takto privolával tri mesiace vopred, sa na rozdiel od obetí politických čistiek Jánovi Haščákovi otvorili nové kariérne možnosti. Stal sa náčelníkom celej Správy ŠtB Košice a v tejto funkcii zotrval až do dôchodku v roku 1981