BRATISLAVA – Slovenský ľud povstal, pociťuje spravodlivý hnev a už si viac nenechá skákať po hlave. Slovenské facebooky nepíšu o ničom inom. Ak by ste si mysleli, že náš národ tak nahnevala rozsiahla korupcia, nefunkčnosť polície a súdov, poddimenzované zdravotníctvo či fašisti na nesprávnom Kriváni, ste na omyle. Slováci v ostatných dvoch týždňoch pociťujú krivdu najmä pre vyradenie našej reprezentácie na juniorských majstrovstvách Európy vo futbale či diskvalifikáciu Petra Sagana z Tour de France. Táto národná frustrácia vybičovala aj našich politických predstaviteľov.
Priznám sa, odmalička som bol športovým fanúšikom. Veľmi som sledoval hokej, futbal či Formulu 1. Neskôr aj tenis. Držal som palce nielen svojim obľúbeným klubom či športovcom, ale najmä slovenskej reprezentácii či zástupcom rodných Košíc či Senice, kde žijem väčšinu svojho života.
Neskutočne ma iritovali ľudia, ktorí danými športmi pohŕdali. Počas hokejových majstrovstiev sveta sa na sociálnych sieťach okrem vlny nadšenia vynímajú statusy práve týchto ignorantov, ktorí ostatných „prudia“ tým, že vlastne im je hokej ukradnutý a akí sú tí fanúšikovia smiešni. Vždy som na to odpovedal spôsobom, že hokej je sociálny fenomén, ktorý dokáže spojiť celý národ. Prečo niečo také nepodporiť?
No s prvými úspechmi Petra Sagana na Tour de France a začínajúcou Saganomániou som si aj ja mohol pre piatimi rokmi po prvý raz vychutnať úlohu športového ignoranta. Cestná cyklistika mi naozaj nič nehovorí a preto mnou Saganove úspechy, hoci je to Slováčisko ako repa, vôbec nepohli. A keď tento týždeň bol Sagan vylúčený z Tour, všetko som pochopil a dal za pravdu dlhoročným ignorantom.
Pochopil som, že športové fanúšikovstvo, obzvlášť ak sa vykonáva na celonárodnej úrovni, je vlastne náboženstvom, ktoré nám zatemňuje myseľ. Všetko mi to nakoniec príde ničotné a pominuteľné. A ja si začínam klásť otázky:
Prečo by mal štát podporovať športy, trebárs aj tie najpopulárnejšie ako hokej či futbal? Zvykne sa vravieť, že preto, aby bolo obyvateľstvo zdravšie. Ale je to naozaj tak? Profesionálni športovci končia na prelome štyridsiatky, mnohokrát ako mrzáci, so zničenými kĺbmi. A samotných fanúšikov to v drvivej väčšine prípadov k aktívnemu pohybu aj tak nepriame.
Prečo by som mal ja ako mestský poslanec v Senici hlasovať za dotácie pre futbalový klub? Opäť argument s aktívnym životným štýlom. Keď klub nakoniec z tých peňazí neplatí senické deti, ale hráčov pre seniorský tím z Angoly, Panamy a pod.. A keď sa náhodou klubu podarí predať nejakého mladíka za státisíce do Anglicka, tak sa o ten príjem s mestom nepodelí, ale naopak žobre ďalšie peniaze.
Prečo by som mal sledovať napr. KHL, teda ligu, kde v každom klube sa korčuľuje dvadsať milionárov, ale nakoniec ich prepravujú na starých lietadlách, ktoré ich vedia všetkých naraz pochovať?
Prečo som sa vlastne pred pätnástimi rokmi radoval z titulu majstrov sveta v hokeji, keď dnes je náš hokej pred vypadnutím do B kategórie?
A zas naopak, prečo by som mal od našich hokejistov čakať, že budú bojovať o medaily len preto, že kedysi pred pätnástimi rokmi vyhrali titul? Aj Veľká Británia svojho času bola majstrom sveta a hokej je tam dnes na okraji záujmu.
Nehovorím, že byť športovým fanúšikom na národnej úrovni nie je niečo pekné a dôležité. Ale nesmie nám to prerásť cez hlavu a vytvoriť si z toho náboženstvo. Obzvlášť, ak sa naša národná hrdosť prejavuje ako dôsledok frustrácie zo športových výsledkov, keď útočíme na iné národy hlava nehlava. Pri vyradení našich futbalových juniorov sme preklínali Nemcov a Talianov, pri vyradení Sagana zas Angličanov a Francúzov. Pritom len idiot môže za tým vidieť útok voči nášmu národu.
Túto pochabosť zneužili bohužiaľ mnohí politici. Robert Fico dokonca svoju pozíciu využil k písaniu oficiálnych sťažností kade tade, SNS vydala k Saganovi oficiálnu tlačovku a z SaS sa k tomu vyjadril snáď každý jeden poslanec.
Športové fanúšikovstvo by nám preto nemalo vytvárať domnelé problémy, ale ani odvádzať pozornosť od problémov reálnych. Politici to vždy radi zneužijú. Obzvlášť, keď oni sami disponujú verejnými financiami, ktorými môžu fanatizmus podnietiť.
Jakub Nedoba, Foto: archív autora
Autor je predsedom o.z. Mladí liberáli