Kategórie Bratislava Trnava Trenčín Nitra Žilina Banská Bystrica Prešov Košice Domáce

Známa rodáčka z Bratislavy LUCIA HURAJOVÁ: TOTO som pred RODIČMI radšej tajila!

Herečka Lucia Hurajová ZDROJ: Silvia Slafkovská

Rodáčka z Bratislavy Lucia Hurajová (46) je multifunkčná žena. Herečka, moderátorka a matka troch detí okrem svojej profesie učí ľudí komunikačným zručnostiam a seba angličtinu. Tento rok sa  pripravuje na medzinárodný certifikát. 

Dali ste si na rok 2023 nejaké predsavzatia?

Nedávam si zvyčajne predsavzatia, ale tento rok som to porušila a jedno som si dala. Budem chodiť načas. Pretože pri všetkých mojich životných roliach niekedy hľadám priority medzi tým, či som matka, upratovačka, šoférka, herečka či koučka. Niekedy sa zdržím pri jednej z tých činností a potom prídem inde neskoro. Tak uvidíme, koľko mi to vydrží. Dúfam, že aspoň desať dní. (smiech) 

Čínsky nový rok bude od 22. januára, takže si ho môžete dať znova. Veríte astrológii či numerológii a čítate si svoje horoskopy? 

Napriek tomu, že neverím týmto veciam úplne, so záujmom si to prečítam. Prvé oslavy Čínskeho roka som zažila v čínskej štvrti v Paríži a bol to pre mňa úžasný zážitok. Odvtedy oslavujem aj čínsky nový rok a prečítam si aj horoskop. Vždy tam nájdem niečo zaujímavé a poskytne mi to nádej.

 Ste rodáčka z Bratislavy. Aké sú vaše obľúbené miesta v hlavnom meste?

Vyrastala som v Starom meste, lebo som tam chodila na základnú školu. Ale bývala som kade-tade. Napríklad v Petržalke či v Karlovej Vsi. Miesto, ktoré som objavila neskôr a obľúbila si ho, je Devínske Nová Ves. Presťahovala sa sem totiž moja teta. Priznávam, že západná časť Bratislavy, vďaka svojim prírodným krásam, je mi bližšia. Naposledy som navštívila Devínsku s mojimi deťmi pri príležitosti Víkendu zatvorených hraníc. Je to akcia, ktorá si pripomína november 1989 a pád Železnej opony. Zároveň je to spomienka na obete, ktoré sa snažili utiecť cez československé hranice na západ. Práve pod dnešným Cyklomost slobody vedúcim do Rakúska, stojí Múzeum železnej opony a pomník obetiam. Mám potrebu mojim deťom hovoriť, že v minulosti tu bola strážená štátna hranica a sloboda pohybu či prejavu nebola bežná vec.    

Lucia Hurajová ZDROJ: TV JOJ

Študovali ste herectvo na Vysokej škole múzických umení. Čo vás naučili vaši pedagógovia? Dá sa vôbec herectvo naučiť?

Herectvo sa podľa mňa nedá naučiť. Herectvo je v prvom rade o talente. Jediné, čo sa dá štúdiom herectva získať, sú zručnosti, ktoré viete profesionálne využiť. Ja som si vďaka mojim pedagógom, Božidare Turzonovovej a Ferkovi Kovárovi, odniesla mnohé dobré rady do profesionálneho života. Najmä od profesorky Turzonovovej som si zobrala kultivovanosť prejavu, ktorá sa mi u nej páčila a snažím sa ju rozvíjať aj v bežnom živote.        

Počas štúdia ste boli na ročnej stáži vo Francúzsku. Aká to bola skúsenosť? 

Francúzsko je kultúrne veľmi rozvinutá krajina. Minimálne v tom čase, keď som tam bola. (smiech)  Už len vysoká škola, na ktorej som bola, mala vlastné divadlo. Podobalo sa na historickú budovu Slovenského národného divadla. Študenti si už počas školy mohli vyskúšať veľkú profesionálnu divadelnú scénu a prišlo im to normálne. Mali tam súťaž pre študentov, kde víťazný divadelný projekt zaplatila celý škola. Obsahoval všetky profesionálne prvky a boli do neho zapojené všetky divadelné zložky. Francúzsky vysokoškolský systém bol pre mňa fascinujúci natoľko, že som o ňom napísala diplomovú prácu. Možno si ju raz niekto prečíta. (smiech) 

Druhá vec, ktorá ma na Francúzoch fascinovala, bola ich radosť zo života. Aj vo mne kdesi driemala a tam sa naplno prejavila. Jednoducho, oni sa veľmi málo stresujú a málokedy sa niekam ponáhľajú. Vedia si užiť prítomnú chvíľu a hlavne nemajú za to výčitky svedomia. Povedala som si, že to budem robiť aj ja na Slovensku. Aj keď nedá sa to vždy. Užívať si prítomnú chvíľu ako matka troch detí, niekedy znamená zblázniť sa. (smiech) Žartujem. Som najšťastnejšia matka na svete. Každú chvíľu s mojimi deťmi milujem.  

Francúzi sú známi štrajkami. Čomu to pripisujete?

Vo francúzskom národe drieme sebavedomie. Mám pocit, že sa s tým musia narodiť. Všimla som si to aj medzi mojimi kamarátkami. Na Slovensku radšej súhlasíme, aby sme nemali konflikt. Francúzske kamarátky, keď spolu nesúhlasili, tak to nevnímali ako konflikt. Keď sa spolu takto vášnivo bavili,  uvedomovala som si ako cúvam. Príliš som sa nepridávala na žiadnu stranu, aby som niekoho neurazila. Už v takejto mikrobunke vidieť tie rozdiely. Aj keď Francúz sa dá veľmi ťažko uraziť. Skôr urazí on vás. Oni sa rodia s pocitom veľkého národa a sú si vedomí, že sú veci, ktoré im patria a budú za ne bojovať. 

Lucia Hurajová ZDROJ: TV JOJ

Vy ste hrdá na niečo slovenské?

Keď som mala dvadsať rokov, tiež som si neuvedomovala, na čo mám byť hrdá. Asi to prichádza aj s vekom. Urobila som vo vzťahu k Slovensku veľký obrat. Dnes beriem svoje deti do Terchovej. Rozprávam im o Jánošíkovi. Ukazujem im Čičmany a Oravský hrad. Teraz sme tam zhodou okolností boli na krátkej dovolenke a dojímala som sa, aké krásne je Slovensko. Veľmi mi záleží na tom, aby moje deti vedeli, že tu máme historické bohatstvo a úžasné tradície. Dúfam, že jedného dňa budú z toho čerpať alebo si na to aspoň spomenú a znova sa k tomu navrátia. 

Keď dieťa vyrastá obklopené divadlom a kultúrou, častokrát pritom zostane. Viete si predstaviť, že by vaše deti pokračovali vo vašich  umeleckých šľapajách?  

Určite nie. Nikdy som nechcela, aby moje deti, boli mojimi malými kópiami. Vždy som túžila, že keď sa mi jedného dňa narodí dieťa, aby bolo úplne iné ako ja. Som veľmi šťastná, keď ma moje deti prekvapia vlastnosťami, ktoré ja nemám alebo nimi neoplývam. V prípade povolania by som bola radšej, keby si vybrali nejaké iné. Povolanie, ktorým by ma prekvapili. Napríklad dnes mi moja dcéra Sofia povedala, že by chcela byť kuchárka, čo ma fascinovalo. Vzápätí mi jej dvojička Izabelka povedala, že ona bude masérka. Pri šoférovaní v aute som si predstavila ten raj na zemi, kde jedna dcéra bude kuchárkou a druhá masérkou. (smiech) A syn Maximilián by mohol byť šofér. (smiech)

Váš otec je ortopéd, mama bola riaditeľkou Burzy cenných papierov. Ako reagovali na vaše rozhodnutie stať sa herečkou?

Priznám sa, že som im zatajila svoje rozhodnutie ísť študovať herectvo aj to, že idem na prijímačky. U nás v rodine sa nikto k takémuto činu neodhodlal, hoci mladší brat bol úspešný detský herec. Keď ma prijali na VŠMU, tak sa z mojich rodičov stali moji veľkí podporovatelia a sú mi nimi dodnes. Chodia na všetky moje predstavenia a sú zároveň láskavými kritikmi.     

Herecká profesia je časovo náročná. Seriály sa natáčajú o šiestej ráno, cez deň máte skúšky v divadle, večer predstavenie, plus iné aktivity. Ako sa vám to darí skĺbiť s rodinou? 

Mám výborné rodinné zázemie. Ich otec je fantastický v tom ako ich vychováva. Takže tam mám stopercentnú istotu, že sú v dobrých rukách. Aj v oveľa prísnejšom režime, ako keď sú so mnou. Potom mám moju úžasnú maminu a tetu, ktoré sa o nich tiež radi postarajú. Napríklad včera si s tetou vymysleli, že vyrobia malé papierové poháriky pre všetkých susedov vo vchode. Dali do nich žuvačky a piškóty a postavili ich každému pred dvere s nápisom “Veľa šťastia”. Keďže boli doma, mali to ako celodenný projekt. Takže si myslím, že budú mať veľa krásnych spomienok. Podľa mňa je to skôr o kvalite ako kvantite času stráveného s deťmi. 

Lucia Hurajová a Juraj Loj ZDROJ: TV JOJ

Venujete sa aj pravidelnej prezentácii poézie. Čítajú dnes podľa vás ľudia básne?

Začnem tak trochu od Adama. Väčšina ľudí nečíta. Keď sa ich opýtate prečo, povedia, že nemajú čas. Ja som presvedčená, a hovorí o tom aj autor knihy Atómové návyky, že stačí začať s pár riadkami. S troškou a ten atómový návyk sa môže stať pravidelným, rásť a prerásť až do vášne. To by som radila aj ľuďom. Aj keď si žiadnu radu odo mňa nepýtali. (smiech) Práve poézia je vďačná. Otvoríte si knižku na akomkoľvek mieste a prečítate si básničku. V prípade japonských Haiku nemá viac ako tri riadky, tri krátke verše. To vám dodá inšpiráciu na celý deň. Potom keď vidíte letieť motýľa alebo vtáka, vnímate ho aj v iných súvislostiach. Ja som vďačná osudu, že ma moja pani učiteľka Alexandra Skořepová priviedla kedysi dávno k recitovaniu na veľmi vysokej úrovni. Naučila som sa správne vyslovovať a pekne rozprávať po slovensky, čo doteraz využívam v herectve, koučingu či pri rozhovoroch s deťmi. Keď deti nevedeli povedať R , tak sa mi rôzne jazykové cvičenia veľmi hodili. (smiech) Práca s rečou, hlasom a poéziou sa natrvalo stali súčasťou môjho života. 

Okrem herectva učíte ľudí komunikačným a prezentačným zručnostiam. Čo sú pre nich najväčšie výzvy ? Kde robia najčastejšie chyby?

Ku koučingu prezentačných zručností ma priviedla náhoda. Začala som spolupracovať so startupovou komunitou ľudí a tá ma priviedla k učeniu komunikačných a prezentačných zručností jednotlivcov a skupín. Asi najväčším problémom, s ktorým za mnou ľudia chodia, je strach vystúpiť pred ostatnými. Majú problém prejaviť sa autenticky a zároveň kultivovane. Takže na tom rôznymi cvičeniami pracujeme a posilňujeme vedomie samého seba v priestore. 

Doba technológií priniesla na trh online vzdelávanie. Učíte žiakov online alebo radšej osobne?

Nie som veľkým fanúšikom online. Ak tak učím, tak je to preto, lebo si to praje klient alebo to bolo preto, že sme mali protipandemické opatrenia. Rada sa stretávam s ľuďmi naživo a venujem im z vlastnej energie. Oni mi zas vrátia zo svojej. Je to také perpetum mobile. Veľakrát sa ma ľudia pýtajú, odkiaľ beriem energiu. Ja im nechcem prezradiť, že od nich, aby si nemysleli, že som upír. (smiech) Pre mňa je stretávania sa s ľuďmi nikdy nekončiaca výmena energií. 

Keďže ste taký spoločenský človek, ako ste zvládli zatvorené divadlá, školy a škôlky?

Ja som počas dvoch pandemických rokov nesmierne trpela. Bolo to pre mňa psychicky náročné obdobia a som rada, že je do určitej miery za nami. Mala som vtedy pocit, že mi skončil svet. Pre mňa ako herečku bolo prirodzené vystupovať, interagovať s publikom a stretávať sa s ľuďmi. Mám to veľmi rada. A zrazu som všetko toto z jedného dňa na druhý stratila. Tvár nám zakryli rúška. Pre divadelnú obec aj veľa mojich známych to bolo zničujúce. Vtedy som si naplno uvedomila, ako je materiálno efemérne či pominuteľné a nepodstatné. Povedala som si, že to čo máme v sebe, si musíme pestovať za každú cenu, lebo to nám bude naveky oporou.

Ani rok 2022 nebol pre mnohých ľahší. Aký bol váš?

Myslím si, že rok 2022 bol pre nás všetkých nesmierne ťažký. Po dvoch rokoch pandémie to bolo sklamanie. Vojna na Ukrajine a nárast cien energií. Dostali sme sa ešte do väčších problémov. Verím teda, že rok 2023 sa nám aspoň trocha uľaví. Veľmi si to prajem pre nás všetkých.

Sebarozvoj beriete vážne, už tretí rok sa vzdelávate v jazykovej škole. Čo vás k štúdiu angličtiny priviedlo?  

Je to taká praktická vec. Začalo to asi tým, že moje deti navštevovali anglickú škôlku, starší syn neskôr aj školu. Učiteľkám som rozumela, ale nepáčilo sa mi, čo zo mňa vypadlo, keď som v tom zhone po nich prišla. Nemalo to peknú štylistickú podobu ani správnu výslovnosť. Tak som si povedala, že si oprášim angličtinu zo základnej školy. Chcela som kuchynskú angličtinu posunúť na vyššiu úroveň. Našla som si úžasnú jazykovú školu, v ktorej pôsobím nielen ako žiak, ale už aj ako kouč prezentačných zručností. Teraz sa pripravujem na medzinárodný certifikát. V októbri budem mať skúšky. Takže teraz sa ešte nestresujem. Keď ma stretnete v októbri, to už ma uvidíte v inej podobe. (smiech)

Lucia Hurajová autor:Silvia Slafkovská

Rada cestujete. Ktorá krajina vás najviac zaujala a o ktorej ešte snívate?

Neviem prečo, ale najviac ma zaujal Izrael a rada sa do neho vraciam. Je to krajina plná histórie, kolíska židovsko – kresťanskej civilizácie. Stále sa tam dá niečo objavovať. Som človek, ktorý sa rád necháva prekvapovať a aj zaskočiť. Takže veľmi sa mi páčilo aj v Indii či Brazílii. Môj najbližší cestovateľský sen je ísť do Mexika. Po stopách Fridy Khalo, ktorá je moja obľúbená maliarka. Nedávno som o nej dočítala knihu a definitívne som si povedala, že tam chcem zájsť a nechať sa obohatiť inou kultúrou. Dúfam, že sa mi to splní, lebo tam sa nedá ísť nakrátko. Podľa mňa by mali ľudia cestovať, lebo by boli omnoho tolerantnejší a otvorenejší.  

 Aké sú vaše najbližšie pracovné plány?

Veľmi sa teším, že od februára spúšťame s režisérom Jakubom Nvotom a našim Túlavým divadlom celú sériu predstavení v divadelnom priestore v Bratislave. Účinkovať však budeme aj po celom Slovensku a najmä v Trnave, kde máme dobré zázemie. Jakub Nvota je totiž rodák z Trnavy. V divadle tiež uvedieme nový kabaretný projekt Žltý kanárik.