Divadelný, filmový a dabingový herec Marek Majeský (50) oslávil životné jubileum v Amerike. Výletom ho prekvapila manželka Janka. Ak ho chcete vidieť naživo, momentálne hosťuje v Spišskom divadle v hre Láááska. Práve na doskách historickej budovy Reduta sa mu stala neuveriteľná vec.
Vyrastali ste v Bratislave. Aké ste boli dieťa?
Ako typické sídliskové dieťa osemdesiatych rokov. Behával som s kamarátmi po škole, po vonku a mamy na nás podvečer s panelákových okien vykrikovali: „Večeraaa! Domov!“ A okrem toho som napríklad chodil aj na klavír. Rád som doma preludoval a improvizoval na klavíri. Hudba je úžasná vec. Niekedy by som sa k tomu rád vrátil. Cez prázdniny som vyrastal u starých mám, v ich knižniciach. Takže ja som bol aj taký knihomoľ. To mi ostalo. Aj dnes sa rád strácam v kníhkupectvách a kupujem knihy, ale nie vždy mám čas ich čítať. Nikdy som nesníval o herectve ani o divadle. Priviedlo ma k nemu veľa náhod. Na strednej škole ma kamarát priviedol na konkurz do Bieleho divadla a odtiaľ ma najprv slušne vypoklonkovali. O pár týždňov sa mi ale ozvali, že potrebujú chlapcov do komparzu. Tak som tam začal chodiť. V dnešnej dobe by som už na herectvo nešiel. Vyrastal som v období socializmu a mňa skôr do amatérskeho súboru priťahovala sloboda myslenia a prejavu, ktorá bola vtedy v umeleckom prostredí ako tak povolená.
Momentálne hosťujete v Spišskom divadle v hre Láááska. Ako vznikla vaša spolupráca?
Nový riaditeľ divadla Radovan Michalov ma oslovil už pred rokom. Súvisí to s tým, že zhodou okolností naše deti chodia spolu do jednej školy. Takže sme sa z videnia poznali a stretávali. Oslovil ma s ponukou hosťovať v Spišskom divadle a dlhšie ma presviedčal, že by rád do ich divadla priviedol nejakú známu tvár. Nakoniec som súhlasil.
Diváci vás z obrazoviek poznajú ako riaditeľa nemocnice a lekára, skorumpovaného politika alebo farára z komediálneho seriálu. Čo vám je najbližšie?
Mám rád postavy, ktoré sú iné ako ja v reálnom živote. Myslím, že sa mi darí mať to vyvážené. Zahrať si aj vo vážnom aj komediálnom žánre. Osem rokov som hral láskavého a milého farára v seriáli Horná Dolná. Teraz hrám v seriáli Nemocnica lekára Hauptmana, ktorý bol zároveň aj riaditeľom nemocnice. Je cynický a trochu arogantný, ale všetko je to v nadhľade. Má tam veľa vtipných a trochu svojských situácií.
Po rokoch skončil komediálny seriál aj vaša postava farára. Bolo vám za ním smutno?
Osem rokov je dosť dlhá doba. Keďže sa natáčalo v exteriéroch v Novej Lehote, mimo Bratislavy, tak sme to my herci považovali skôr za taký výlet, za odmenu. Málokedy sa podarí také nakrúcanie, kde sa stretne zároveň super partia hercov, dobrá téma a nádherný exteriér. Zblížili sme sa s domácimi a fantasticky nám to tam fungovalo. Po čase sme mali pocit, ako keby sme chodili domov. Niekedy, keď sme mali pauzu, sme sa pristihli pri snívaní, že by sme tam vedeli tráviť aj voľné chvíle. Bola tam krásna príroda, ktorú sme spoznávali. Absolvovali sme tam prechádzky, zbieranie húb, kone, lyžovačku, atď. Isteže je človeku po takých úžasných stretnutiach a zážitkoch clivo.
Na Slovensku vaša postava farára bola trochu kontroverzná. Aké ste mali skúsenosti pri živých stretnutiach s divákmi?
Rôzne. Niektorí to brali s úsmevom, v nadhľade a bavili sa na tom. Čo bol v podstate aj náš zámer, prinášať láskavý humor. Ukazovať milých ľudí z mäsa a kostí, ktorí majú svoje chyby a občas sú dopletení. Samozrejme, niektorých ľudí sa to aj dotklo, lebo ohľadom viery je to na Slovensku citlivé. Raz po zájazdovom predstavení mi prišli zablahoželať dôchodkyne, že som pekne hral. Potom sa ma pýtali, či ma niekto núti hrať v Hornej Dolnej toho farára. Aby som im dal kontakt na toho, čo mi to predpisuje a že oni za ním pôjdu a vysvetlila mu, že to nemôže takto písať. Láskavo som im vysvetlil, že my herci sme interpreti a hráme rôzne postavy, niekedy sympatické a inokedy menej.
Ste otcom dvoch dcér. Ako vás zmenilo otcovstvo?
Bola to veľká zmena. Človek zrazu nie je doma sám s manželkou. (smiech) Zrazu to nie je len o nás a o tom, čo mi chceme. Začnete žiť menej egoisticky. Človek sa začne prispôsobovať potrebám detí a musí byť vo výchove oveľa viac trpezlivý. Našťastie dcéry začínajú byť samostatné. Jedna dcéra má trinásť a druhá osem, takže nastupuje puberta a stávajú sa z nich malé osobnosti. U dievčat to ide rýchlo. Takže sa snažím aj rodičovsky vyvíjať.
Ako jediný muž v domácnosti, ako zvládate presilovku troch žien?
Štyroch. Ešte máme doma fenku – Daisy. Nechcelo sa mi to veriť, ale po roku a pol to tak vnímam, že je to ďalší člen rodiny. Člen, o ktorého sa treba starať a tiež má svoje potreby. Tiež to zmenilo fungovanie a život v rodine. Takže s humorom hovorím, že mám štyri baby. Zvládam to dobre. Som dosť pracovne vyťažený. Buď som v divadle, na vysokej škole alebo natáčam. Takže si chvíľky, keď som doma, užívam.
Ako relaxujete?
Pri čítaní knižky, v prírode alebo pri športe. Som dlhé roky členom Mužstva futbalových zázrakov – Mufuza. S partiou kamarátov hrávame futbal každú nedeľu doobeda. A rád cestujem. Čím som starší, tým viac si uvedomujem, že nepotrebujem žiadne hmotné statky, oblečenie ani drobnosti, ale zážitky. Tie ti nikto nezoberie. Je úžasné zažívať iné prostredie, inú krajinu, kultúru, mentalitu či kuchyňu. Milujem hory a lyžovanie, ale ešte radšej mám more a slnko.
Máte nejaké obľúbené miesto, kde sa vraciate?
Kedysi som rád chodieval na grécke ostrovy. Milujem ich kuchyňu a čisté more. Keď sme nemali deti, tak sme si s Jankou prenajali skúter a prejazdili horské dedinky na malých Kykladských ostrovoch.
Na päťdesiatku ste od manželky ako darček dostali výlet do New Yorku. Čo sa vám páčilo na meste, ktoré nikdy nespí?
Bol to pre mňa veľký zážitok. Už len prechádzať sa po 5th Avenue, Central Parku či v Americkom prírodovednom múzeu bolo nádherné. Za týždeň sme videli veľa. Napríklad pamätník k 11. septembru a múzeum Ground Zero, Rockefellerovo centrum, taliansku a čínsku štvrť, Brooklynský most, Sochu slobody ….
Navštívili ste aj legendárne divadlá na Broadway?
Boli sme na muzikály The Music Mann s Hugh Jackmannom a potom som si bol zaspomínať na muzikály Chicago, ktorý som videl pred 20 rokmi v Minneapolise. Je to najdlhšie hrajúci muzikál na Broadway, ktorý práve oslavoval 25 rokov. Tie show šľapú ako hodinky. Sú vo všetkom dokonalé, ale netreba sa čudovať. Herci tam podpíšu ročný alebo polročný kontrakt na jednu inscenáciu, ktorú potom hrajú takmer každý druhý večer a cez víkendy aj trikrát za deň. To je pre mňa nepredstaviteľná predstava. My na Slovensku hráme v pätnástich rôznych inscenáciách a jednu inscenáciu hráme možno raz za dva mesiace. Nedá sa to porovnávať.
Na Broadway chodia ľudia z celého sveta, musí to byť úžasná atmosféra.
Už len tie divadelné budovy mali úžasnú atmosféru a prostredie. Zhodou okolností mi to pripomínalo divadlo v Spišskej, lebo to je tiež nádherná historická budova. Dnes som tu hral doobedné predstavenie, kde boli prevažne seniori a mal som zhodou okolností ako herec podobný broadwayský pocit, ako v lete keď som bol v NY ako divák. Súvisí to s tým, že keď som bol na Broadway a Hugh Jackmann vyšiel na javisko, divadlo išlo spadnúť a mal päť minútové ovácie, kým začal vôbec hrať. A to isté sa, v menšej miere, stalo dnes doobeda mne v Spišskej Novej Vsi. Vyšiel som na javisko a zožal som obrovský potlesk. Ešte som ani ústa neotvoril. Kolegovia v zákulisí sa smiali, ale bol to veľmi príjemný pocit. Bolo to veľmi srdečné a cítil som, že ma diváci radi vidia.