BRATISLAVA – Môže utrpieť ďalšiu prehru. Bývalý premiér a šéf strany Smer-SD Robert Fico sa o post ústavného sudcu podľa informácií Glob.sk možno nakoniec vôbec nebude uchádzať. Dlhoročný vrcholový politik mal mať zálusk na talár už dlhší čas, definitívne sa to však potvrdilo až začiatkom tohto roka, keď ho do funkcie navrhol podpredseda parlamentu Martin Glváč. Sám Fico sa však k svojej kandidatúre doposiaľ oficiálne nevyjadril. Vypočúvanie kandidátov na sudcov Ústavného súdu je pritom na programe ústavnoprávneho výboru parlamentu už dnes. A je možné, že bude napokon bez Fica.
Podľa informácií Glob.sk malo Fica od kandidatúry odhovárať viacero ľudí z prostredia strany Smer-SD. Svoju úlohu v tom zrejme zohral aj postoj prezidenta Andreja Kisku. Ten ešte v čase, keď sa uzavrela možnosť uchádzať sa o post sudcu Ústavného súdu povedal, že v predloženom návrhu vidí mená takých kandidátov, ktorých by “nikdy nevymenoval.“ To, či medzi nich patrí aj bývalý premiér nekonkretizoval. Ako však včera informoval Denník N odvolávajúc sa na svoje zdroje, Kiska mal po rokovaniach s Ficom a Pellegrinim bývalému premiérovi odkázať, že ho nevymenuje ani za predsedu Ústavného súdu a ani za radového sudcu. Kancelária prezidenta však tieto informácie oficiálne nepotvrdila. “Prezident netuší, koho Národná rada zo 40 kandidátov navolí a predloží. Kritéria prezidenta sú verejne známe – odbornosť, morálka,” uviedli s tým, že keďže parlament zatiaľ žiadnych kandidátov nezvolil, nemohli nikoho vybrať ani odmietnuť.
Ak by sa Fico rozhodol na post ústavného sudcu predsa len kandidovať, v parlamente potrebuje získať nadpolovičnú väčšinu hlasov prítomných poslancov. Najmenej ich však musí byť 39. Nakoľko má jeho vlastný Smer-SD 48 poslancov, Fico by v tajnej voľbe problém nemal mať. Jediný, kto mu tak vie nateraz zavrieť k cestu k vysnívanému miestu je hlava štátu. Pre Fica by tak išlo o ďalšiu ranu, ktorú za posledné mesiace utŕžil. Aj z tohto dôvodu je preto podľa našich informácií možné, že Fico nakoniec kandidovať vôbec nebude a nezúčastní sa ani dnešného vypočúvania. Rozhodnúť by sa mal na poslednú chvíľu. O situácii rokoval so svojimi najbližšími včera celé hodiny.
Viac politik ako právnik
Vyštudovaný právnik Robert Fico pôsobil do roku 2000 ako pracovník Právnického inštitútu ministerstva spravodlivosti a ako agent pre zastupovanie Slovenska pred Európskym súdom pre ľudské práva a Európskou komisiou pre ľudské práva. Verejnosť ho však dnes viac ako právnika vníma ako vrcholového politika.
Mladý a ambiciózny Fico sa do parlamentu dostal v roku 1992 na kandidátke strany SDĽ, ktorá vznikla z KSS. Po parlamentných voľbách v roku 1994, keď sa moci chopil Vladimír Mečiar bol jediným poslancom opozície, ktorý si odsedel v parlamente takzvanú “noc dlhých nožov”. Počas tejto neslávnej udalosti koalícia obsadila takmer všetky významné funkcie v štáte. Fico ako jediný opozičný poslanec vtedy kládol odpor, aktívne vystupoval a tiež upozornil na viacero procedurálnych chýb.
Keď sa po zlomových voľbách v roku 1998 sformovala vláda na čele s Mikulášom Dzurindom, sebavedomý Fico si trúfal na viac ako na úlohu rádového poslanca. Poškuľovať mal nielen po ministerskom kresle ale záujem mal prejaviť aj o funkciu generálneho prokurátora. A to aj napriek tomu, že na to v tom čase ešte nemal vek. Nakoniec však nedostal ani jedno ani druhé. Aj tento fakt bol okrem iného dôvodom, prečo nakoniec SDĽ opustil a v roku 1999 založil Smer, stranu, ktorá sa stala na dlhé obdobie najsilnejším politickým subjektom. V jej farbách sa Fico trikrát posadil do premiérskeho kresla, a to aj napriek nespočetným škandálom, ktoré ju sprevádzali. Najväčší úspech Fico dosiahol v parlametnných voľbách 2012, kedy jeho strana získala viac ako 44 percent hlasov. V Národnej rade obsadila 83 poslaneckých kresiel zo 150 a štyri roky pohodlne vládla sama.
Ostal “iba” premiérom
Rozbehnutý Fico sa v tom čase cítil vo forme a koncom roka 2013 oznámil svoju prezidentskú kandidatúru. Bol vôbec prvým, kto sa o najvyššiu ústavnú funkciu v štáte uchádzal z postu premiéra. Ihneď sa zaradil medzi favoritov a mnohí ho už videli v prezidentskom paláci. Do druhého kola postúpil z prvého miesta a všetko išlo podľa plánu. Potom však prišla volebná noc, na konci ktorej sa z víťazstva pre mnohých prekvapivo tešil dovtedy pomerne neznámy Andrej Kiska. Robert Fico sa tak musel uskromniť “len” s funkciou premiéra. V kuloároch sa však hovorí, že s tým, že ho porazil politický nováčik, sa nikdy úplne nevyrovnal.
Navonok sa však opäť naplno zhostil funkcie premiéra aj predsedu strany Smer-SD a sociálnych demokratov priviedol k volebnému víťazstvu v parlamentných voľbách 2016. Po tretíkrát sa posadil do premiérskeho kresla, v ktorom napriek občasnému napätiu v koalícii zotrval až do marca 2018, keď utrpel bezpochyby zatiaľ najväčšiu politickú ranu. Politická kríza, ktorú spustila vražda novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice viedla k tlaku zo strany opozície, časti verejnosti ale aj koaličných partnerov čoho výsledkom bolo, že Robert Fico odovzdal 15. marca do rúk prezidenta Andeja Kisku svoju demisiu. Premiérskeho kresla sa ujal mladý a ambiciózny Smerák Peter Pellegrini a Fico sa vrátil do parlamentu a postavil sa do čela poslaneckého klubu strany. Napriek svojim slovám o tom, že nikam neodchádza a Smer-SD chce priviesť k ďalšiemu volebnému víťazstvu sa však v kuloároch čoraz hlasnejšie hovorilo o tom, že Fico svoj nedobrovoľný odchod nenesie vôbec ľahko. Práve v čase, keď bol Fico nútený opustiť premiérske kreslo sa mal zamerať na jediný cieľ – Ústavný súd. Ten sa mu však môže ľahko rozplynúť.