Diskusia o výstupe Veľkej Británie (UK) z EÚ naberá na obrátkach a vyzerá to, že obe strany sú z rôzneho preskupovania síl už unavené natoľko, že odchod bez dohody je celkom pravdepodobný. Momentálne to vyzerá, že silnejšie nervy majú inštitúcie EÚ, zatiaľ čo UK sa ocitá na kraji ústavného chaosu. Británia má jednu smolu: Je to demokracia.
V bývalom Československu pod vládou KSČ by akékoľvek rozhodnutie o takom vážnom kroku bolo otázkou jedného rokovania „politbyra“ a parlament, ktorý sa opieral o deklarovanú podporu 99,99% radostného obyvateľstva, by nemal problém také rozhodnutie odsúhlasiť ambulantne a navyše stopercentnou väčšinou. V UK, ako vidíme, je to komplikovanejšie a brexit rozsieva v spoločnosti vášne. Demonštrácie za a proti sú na dennom poriadku, zasahujú do osobných, pracovných aj rodinných vzťahov. Autorovi tohto článku to pripomína pobyt v Nórsku pred referendom o vstupe krajiny do EÚ v r. 1994, keď sa v politických stranách, aj na uliciach a v rodinách viedli vášnivé diskusie končiace rozpadom rodiny a rozvodmi.
Treba si priznať, že ak by o nejaký „bulgaroexit“ alebo „rumunoexit“ požiadala či už jedna alebo druhá z týchto krajín, Európska komisia by zrejme bola nezvyčajne chápavá. Len s Britániou je to trocha iné, UK je iný „materiál“ a brexit bude, či sa to niekomu páči alebo nie, ohrozovať myšlienku o európskej ilúzii zjednotenia aj o Európe i absurdne stanovený cieľ z Lisabonu z r. 2000 v krátkom čase dostihnúť a predstihnúť USA.
Na obe strany tlačí čas. Ak si zrekapitulujeme vývoj od referenda o vystúpení UK (23. 6. 2016), ktoré malo za výsledok rozhodnutie voličov opustiť EÚ, o brexite mal rozhodnúť parlament, aj keď referendum má v Británii iba poradnú funkciu a parlament sa ním nemusí cítiť viazaný. Lenže v polovici januára po dlhých predbežných rokovaniach, a to prosím až v r. 2019, odmietla Dolná komora parlamentu UK Theresou Mayovou predkladanú zmluvu o modalitách, t. j. dohodu o ukončení členstva tak, ako vláda Mayovej pôvodne vyrokovala (202 poslancov za, 432 proti). Ešte koncom januára 2019 sa objavil záblesk nádeje, keď Dolná snemovňa schválila návrh umožňujúci predsedníčke vlády, aby ďalej vyjednávala s Európskou komisiou o zmenách pôvodnej zmluvy o brexite. Len tu je háčik, pretože každý pokus o oddialení brexitu musia odhlasovať všetky členské štáty EÚ, teda dvadsať sedem štátov. Je teda otázne, či sa brexit podarí posunúť za 12. apríl 2019 bez ohľadu na to, či si to Westminster bude želať alebo nie aj keď Theresa Mayová žiada ďalší odklad brexitu do 30. júna 2019.
Brexit v Británii vytvoril množstvo nových trecích plôch medzi politickými stranami. Nielen medzi labouristami a konzervatívcami, ale aj medzi konzervatívcami a severoírskymi uniostami, regionálne dokonca aj medzi Angličanmi a Škótmi.
Z hlavolamu brexitu, tvrdého brexitu, nových parlamentných volieb alebo nového referenda o zotrvaní UK v EÚ je možné získať jednu skúsenosť: ak ste bohatí a chcete dezertovať z EÚ, Brusel vám to „osladí“. Brexit a debata o ňom v Británii dokonca viedla k adaptáciám európskej angličtiny a k výrazovým spojeniam ako „odchod bez trenia“ (frictionless brexit). EÚ by však muselo zvolať ďalší summit, ktorý by o posunutí brexitu rozhodol. Obe strany však vyzerajú nezmieriteľne a krajiny ako Nemecko či Francúzsko sa akoby už tešili na neobmedzenú hegemóniu v EÚ. Angela Merkelová sa dokonca štylizovala do pozície ochrancu Írska výrokom, že „Nemecko ostane s Írskom na na každom kroku cesty”. Šéf Európskej komisie si zasa od brexitu sľubuje posilnenie francúzštiny v priestoru EÚ. V hre o brexit sa nachádza viac premenných faktorov. Jedno je však jasné: z brexitu vyjde ako ochudobnená Stredná východná Európa a z Terezy Mayovej nikdy nebude Margaret Tchacherová.
*Autor je bezpečnostný analytik a radca bývalého Národného konventu MZV SR/EÚ pre jazykovú politiku