Svetové médiá sa na konci februára 2019 venovali v histórii druhému stretnutiu najvyšších predstaviteľov USA a Severnej Kórey vo vietnamskom Hanoji medzi prezidentom Donaldom Trumpom a Kim Čong-unom, „Najvyšším vodcom Severnej Kórey“ (KĽDR) (od r. 2011) a Predsedom Kórejskej strany práce (od r. 2012). Mnohí sa poponáhľali s tvrdením, že Trump odišiel zo summitu s prázdnou a skončil neúspešne. Stanovil si totiž métu, že na tomto stretnutí vyjedná denuklearizáciu Kórejského polostrova. Lenže akákoľvek realistická analýza musela už predtým dôjsť k záveru, že k ničomu takému sa nemôže dospieť.
Trump by bol hlúpy, keby niečomu takému veril a navyše by sa diplomaticky ocitol na pokraji samovraždy, ak by predbežne vyhlásil, že síce na summit príde, ale neverí v jeho zdarný koniec.
Prapôvod modernej nenávisti severokórejského režimu voči USA sa nezrodil hneď na konci Druhej svetovej vojny, kde sa USA podieľali na oslobodení Kórejského poloostrova od Japoncov, ale v stroskotaní nevydarenej agresie severnej časti ostrova proti Južnej Kórei v lete 1950. Že išlo o agresiu Severnej Kórey proti tej južnej vedeli všetci a potvrdila ju aj OSN. Áno, v bývalom Československu až do r. 1989 hovorili oficiálni historici opak: Južná Kórea zákerne napadla tú severnú a tá sa bránila (aspoň tak nás učili v škole). Udialo sa ale niečo ako ôsmy div sveta. Agresor Južná Kórea napadla tú severnú, ktorá mala okolo 200 lietadiel a okolo 300 tankov), pričom juh nemal vôbec žiadne tanky a len zopár lietadiel, zväčša cvičných a zázračne 24 hodín od vypuknutia vojny sa severokórejske sily nachádzali už 100 kilometrov na juh od dočasnej hranice oboch štátov, t. j. od 38. rovnobežky. Niečo také dejiny vojen doteraz ešte nezaevidovali. Severokórejčanov nakoniec vyhnali jednotky OSN z juhu a po rôznych peripetiách sa hranica opäť ustálila na 38. rovnobežke. V očiach KĽDR za neúspech jej invázie nesú zodpovednosť USA, ktoré tvorili 90% kontingentu OSN (aj 90% jeho padlých). USA sú tak dodnes úhlavným nepriateľom krajiny, za ktorej vedením stojí neochvejne nie 99,9%, ale hneď 100% obyvateľstva.
Nuž s takýmto homogénne ľudovým štátom, ktorý sa po prímerí v r. 1953 (po predbežnom ukončení vojenského konfliktu) stále hlási k stavu vojny s Južnom Kóreou, sa USA pustili do dlhých rokovaní o ukončení vojny. Reálna bilancia týchto pokusov však ne je veľmi povzbudivá.
Pri rekapitulácii pokusov o urovnanie dochádzalo k permanentným zvratom, keď sa vyjednávania zaoberali už predovšetkým severokórejskym jadrovým programom.
Už v r. 1993 sa inšpektori MAAE (Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu) posťažovali, že im severokórejský režim nedovolil navštíviť podozrivé objekty. KĽDR reagovala tým, že počiatkom roku 1993 pohrozila vystúpením od zmluvy o Nešírení jadrových zbraní, ale navzdory výhradám Republikánov sa Demokrati rozhodli s KĽDR rokovať. Zbytočne. Severokórejčania od zmluvy nedlho potom odstúpili a MAAE vyhlásila, že KĽDR vyvíja jadrové zbrane.
Neskôr uzavreli USA a KĽDR dohodu o riešení mierovou cestou, a KĽDR sa zaviazala, že pozastavuje výrobu plutónia výmenou za dodávky ropy. Severokórejčania však záväzok zrušili s odôvodnením, že USA síce ropu dodávajú, ale akosi neskoro. Ešte neskôr povoľuje KĽDR kontrolu svojich jadrových elektrární, ale napokon vykazuje posledných expertov MAAE z krajiny.
V r. 2009 nakoniec MAAE na pôde OSN klasifikuje Severnú Kóreu za ďalšiu svetovú jadrovú mocnosť, k čomu sa KĽDR vzhľadom na preukázateľné jadrové pokusy už dávno hlási. USA ponúkli Severnej Kórei medzitým ďalšie kolo diskusií so sľubom dodávok ropy za zrušenie vojenského jadrového programu, s ktorými KĽDR najprv súhlasila, ale neskôr je zrušila s odôvodnením, že americké bombardéry B-2 preleteli na teritóriom KĽDR… Celý príbeh hry na mačku a myš pokračoval do r. 2018, keď Biely dom oznámil , že sa Trump zíde s „Kimom“ v Singapúre.
Stretnutie bolo údajne vrelé a skončilo sa akýmsi obojpohlavným vyhlásením, v ktorom sa vyzýva na „bezpečnosť, stabilitu a trvalý mier“. Naplánované bolo aj ďalšie stretnutie vo Vietname 27. – 28. februára. Trump od počiatku zdôrazňoval, že dôjde k dohode o deklunearizácii, ale musel na vyššie uvedený postup KĽDR stopercentne predpokladať, že k dohode nedôjde. Kim totiž denuklearizáciu podmienil najprv zrušením sankcií (tie však boli práve dôsledkom práve nuklearizácie KĽDR). Trump, ktorý doma má neúrekom problémov a teoreticky sa mu vyhrážajú aj „impeachementom“, však nevyšiel zo stretnutia s Kimom skôr víťazne. Ťažko sa ho bude môcť označiť za „vojnového štváča“. Čierneho Petra rád ponechal svojmu „veľkému priateľovi“ (tak ho pred stretnutím označoval) a podľa západných bulvárov „okrase dámskych spální“.
*Autor je bezpečnostný analytik a radca bývalého Národného konventu MZV SR/EÚ pre jazykovú politiku