Hnutie za politické zrovnoprávnenie žien vošlo najprv masovo v známosť počas činnosti radikálnych sufražetiek. Tie, najmä v Británii a Francúzsku od prelomu 19/20 storočia žiadali pre ženy volebné práva a tento cieľ sa naplnil napr. v USA až v r. 1920, keď ženám vyhoveli.
Mimochodom, takej renomovanej krajine ako Švajčiarsko priznali nakoniec ženám hlasovacie a volebné právo až v r. 1971 a to nie vo všetkých kantónoch. Je zvláštne, že v krajine helvétskeho kríža o poskytnutí tohto práva rozhodovalo referendum, na ktorom sa ale mohli zúčastniť iba muži.
Od hnutia sufražetiek si po celé jedno storočie Európa a svet zvyká na ženskú revolúciu v politike. Okrem Ázie (postavy ako Indíra Ghándiová, Bénazír Bhuttová) prijala také „genderové“ zvraty symbolizované v západnom svete okrem iného britskou premiérkou Margaret Tchatcherovou, ktorá má inak nepriznaný podiel na demontáži komunizmu vo východnej Európe aký mali R. Reagan, Ján Pavol II. alebo Michail Gorbačov. Ďalej napríklad nemeckou kancelárkou Angelou Merkelovou, ukrajinskou premiérkou Juliou Tymošenkovou či ministersterkami zahraničia USA – Madeleine Albrightovou, afroameričankou Condoleezzou Riceovou a Hillary Clintonovou. Tej sa neušiel historicky prvý ženský prezidentský post v roku 2016 napriek tomu, že získala o takmer tri milióny voličských hlasov viac ako Donald Trump. Tak si však stojí americký nepomerný elektorálny systém, kde víťaz volieb v jednotlivých štátoch „berie všetko“.
Dejiny síce zažili vodcovské politické hviezdy ako Kleopatra, Katarína II, britská kráľovná Viktória, poprípade „naša“ Mária Terézia a poznajú ženský politický vplyv vďaka ich postaveniu manželiek či mileniek panovníkov a politikov vôbec. Ibaže tieto ženy neboli vyberané obyvateľstvom v konkurencii alternatívnych volieb.
Európa a Severná Amerika v prieniku žien do politiky dnes dominujú, čo ukázalo aj zvolenie Ursuly von der Leyenovej za predsedníčku Európskej komisie. V dejinách eurokomisie ide od r. 1958 v poradí už o štrnásteho zvoleného predsedu, ale teraz je to prvýkrát predsedníčka. Predchádzajúcich 13 prezidentov EK boli bez výnimky muži. Leyenová ako členka CDU pritom zvýšila početný náskok predsedov EK z konzervatívneho tábora. V najvplyvnejších nemeckých médiách ako Frankfurter Allgemeine Zeitung alebo Süddeutsche Zeitung si bleskovo a bezprecedentne vyslúžila skratku VdL, čo je v nemeckej politike tiež revolučné. Doteraz sa vo svete používali oficiálne skratky celých mien len pre vyvolených politikov ako FDR (prezident Roosevelt) JFK (prezident Kennedy). V bývalom Československu sa takej masovo používanej skratke tešil len prezident Masaryk ako TGM.
Von der Leyen vďaka svojej kariére – predtým aj ministerka rodiny a potom obrany – vyvracia mýty, že za demografickým úpadkom Západu je úsilie o rodovú rovnosť a honba žien za kariérou. Ako matka siedmich detí je „VdL“ rukolapným dôkazom, že podobné tvrdenia nemusia byť vždy na mieste. Niet pochýb, že jej pohlavie bude mnohým tŕňom v oku a Leyenová sa možno stane predmetom hulvátskych zákulisných vtipov, aké si užila M. Tchatcherová či A. Merkelová. Po svojich typicky tvrdých a nekompromisných vystúpeniach niektorí britskí poslanci vtipkovali, že Železná lady musela mať „svoje dni“ a preto bola agresívna. O ráznej A. Merkelovej zasa hovorili, že je „mužatka“, aj keď je pravdou, že nemecká kancelárka za modelkami ako Klaudia Schifferová či Melánia Trumpová zaostáva o krôčik viac ako napr zavraždená Benazír Bhuttová z Pakistanu. Inak prvá žena zvolená na čelo postkoloniálneho moslimského štátu.
Von der Leydenovej také zlomyseľné invektívy zatiaľ nehrozia. Nie je premiérkou, je „iba“ prezidentkou EK a do prudkých konfliktov sa nebude musieť veľmi dostávať. Ktovie, keby sa konali voľby „Miss Europe šesťdesiatničok“, VdL by (pravda, ak by si nechala implantovať porcelánové zuby na americký spôsob) slušne zabodovala.
Nech tak či onak, ženy tvoria polovinu obyvateľstva a je načase, aby niesli adekvátny diel zodpovednosti a rizík za jeho osudy.
Autor je bývalý poradca ministra obrany SR