V súvislosti s vystúpením prezidentky Z. Čaputovej v rozprave Valného zhromaždenia OSN o klimatických zmenách prišla spŕška reakcií v slovenskej tlači. Niektoré veľmi hlúpe, iné menej hlúpe, iné najhlúpejšie. K slovu sa dostali rôzne sorty politológov, politikov a okrem iného aj záplavy anonymných prispievateľov v otvorených debatách k článkom v tlačených médiách. Také príspevky predstavujú zväčša lahôdku pre psychológov, sociológov aj historikov. Ide o hlas verejnosti a o priamy náhľad do duše pospolitého ľudu. Prezidentka Čaputová, samozrejme, mnohým škodí tým, že presvedčivo vyhrala voľby. Jej orientácia na integračné hodnoty (NATO, EÚ) akoby privádzala jej odporcov do nepríčetnosti. Kritici sa musia niečoho chytiť, aby tento jej príklon k oficiálnej politike Slovenska obišli. Prvým obchvatom je striedanie rób Prvej dámy (pravda, je to amerikanizmus).
Dnes treba dodržiavať protokol. Ak by prezident jednej krajiny vystúpil v zahraničí s preslovom v šortkách, hostitelia by to nekomentovali. Asi sa v tom cíti dobre, reagovali by na prípadné otázky novinárov. Na prezidentku Čaputovú sa však našla údajná Achillovu päta: volá sa angličtina. Vraj ju neovláda tak, aby dôstojne reprezentovala Slovensko v zahraničí.
Iste, angličtina sa po Druhej svetovej vojne stala hlavným svetovým jazykom, ktorého znalosť je dnes v EÚ rovnako samozrejmá ako vodičský preukaz či pravidelná kontrola u zubára. Lenže sú angličtiny a angličtiny. Jedna je prezentačná, iná je interná, inokedy sa vám v angličtine sníva trebárs aj v holywoodskych erotických filmoch. Ešte iná je taká, keď ste schopní používať nielen kultúrny jazyk, ale aj metafory a alegórie rozprávkových postáv, ako ich znáte zo základnej školy krajiny pôvodu. Lenže politik by mal európskemu či svetovému spoločenstvu podať svoju zvesť o konkrétnej otázke a je úplne ľahostajné, či to napr. v OSN povie alebo prečíta v čínštine, arabčine, angličtine alebo v ďalších troch oficiálnych jazykoch tejto organizácie. Koniec koncov, nikto nikomu nezakazuje hovoriť aj v rodnom jazyku, ako je to bežné v Európskom parlamente. Tam od toho majú hordy tlmočníkov, ktorých platy nezriedka prevyšujú mzdy samotných europoslancov. Ide totiž o precíznosť, najmä ak ide o nasledujúce „grilovanie“, teda o debatu. Len veľký odvážlivec dá prednosť inému ako rodnému jazyku, pretože je potom ľahké nachytať ho „na hruškách“. Autor tohto článku častokrát – v kvázi dôverných diskusiách o jazykoch – od britských diplomatov počul, ako v rôznych zasadnutiach inštitúcií EÚ úmyselne používali také anglicistické idiómy, ktoré nerodení „Anglos“ presne nechápali. Ale keďže sa tvárili, že po anglicky vedia, odsúhlasili aj veci, ktoré boli pre ich krajinu nevýhodné.
Ako každý mohol vidieť, prezidentka Čaputová svoju prezentáciu v OSN prečítala v štandardnej angličtine a obsah jej vyjadrení korešpondoval s celkovým politickým nastavením účastníkov. Ak porovnám angličtinu slovenskej prezidentky s angličtinami predchádzajúcich slovenských prezidentov, obstála veľmi dobre, ak nie najlepšie. Slovák či nedajbože Čech hovoria po anglicky tak, že to trhá uši. Tak to bolo s prezidentmi Kováčom, Schusterom, Gašparovičom, Kiskom. V Česku to nebolo iné: Možno Václav Klaus nie tak úplne, ale M. Zeman a V. Havel by sa od slovenskej prezidentky mohli kadečo naučiť. Ich angličtina je, resp. bola, na zaplakanie. Lenže tu ide prosím o najvyšších štátnych činiteľov, nie o bruselských úradníkov. V Európe (EÚ) panuje hybrid zvaný bruselská angličtina a tá má k reálnej angličtine veľmi ďaleko. Rodeným anglofónnym používateľov musí pripadať ako posunková reč. Pri používaní jazyka musíme brať do úvahy, či ide o lokálneho politika, ministra, ktorý sa účastní na pravidelných stretnutiach rezortných orgánov EÚ, úradníkov v rôznych výboroch a podvýboroch EÚ, poslancov Európskeho parlamentu, veľvyslancov, ústavných činiteľov. V samotnej EÚ existuje akýsi spoločný európsky referenčný rámec , ktorý definuje jazykové znalosti v šiestich stupňoch: A1, A2, B1, B2, C1, C2.
Najvyšší stupeň znamená, že adept na najvyššiu jazykovú priečku bez problémov číta i rozumie a nemá problémy súvisle vysvetliť problematiku v pracovnej diskusii. Lenže existuje aj neoficiálny siedmy stupeň, ktorý autor tohto článku označuje ako OMEGA, ďalej to už v gréckej abecede nejde, je to zdolaný vrchoľ. Hovoriaci je tu schopný rozlišovať v jazyku zradné lexikálne významy a nenechať sa nachytať na ich jemných nuansách.
Vyvrcholením tejto (dobre, OMEGY) je slasť z toho, že váš spoločník na povedzme následnej recepcii nevie, či jazyk, ktorým hovoríte, je jeho rodným jazykom. Kameňom úrazu býva prízvuk, aj keď nájdete tú drzosť a rodeného príslušníka opravujete v gramatike. Tá sa totiž naučí ľahko, prízvuk nie. Zlomyseľnou slasťou pre vás je, keď sa vás „nejtivák“ spýta, či ste zo Škótska alebo z Walesu? Alebo z Írska?
Ale toto sú vlastnosti určitých jedincov, poprípade tých, ktorí v cudzej krajine absolvovali pred univerzitou ešte strednú školu a pravidelne sa tam vracajú. K méte OMEGA patrí aj znalosť literatúry a zákruty dejín iného jazyka a zmeny ´vokabuláru´, ktorý sa dnes mení každý deň. Je ilúziou, že bežní sú tzv. bilingvisti. Toto sú je skôr veľmi vzácny druh. Švajčiarov považujú všetci za bilingválnych, ale len čo napr. švajčiarsky hovoriaci „Helvét“ otvorí ústa po nemecky, je to bieda! Aj tzv. polyglotizmus je jeden veľký mýtus a podvod. Tvrdenia, že niekto ovláda „plynne“ alebo perfektne desať jazykov, sú smiešne. Je to len pasca na študentov rýchlokvasených jazykových škôl, ktoré vám garantujú „perfektné“ osvojenie si jazyka do troch dní. Dohovoriť sa a čítať na úrovni C1 alebo C2 môžete aj v tridsiatich rečiach, to nie je nijaký kumšt. Výkonom je vystúpiť na Valnom zhromaždení OSN a zrozumiteľne, v štandardnej angličtine, podať stanovisko. Tu sa pani slovenská prezidentka zhostila svojej povinnosti na vysokej úrovni, aj keby bola mala na sebe nie róbu, ale rifle s dierou na kolene.
*Autor pôsobil v rokoch 2005 – 2010 ako externý pedagóg na Univerzite Wolverhampton (grófstvo West Midlands) vo Veľkej Británii.