Naše televízie sa snažia letnú televíznu nudu dosť často spestriť bradatými komédiami z archívu. Miesto medzi nimi má aj nie veľmi vydarený český film z deväťdesiatych rokov s Luďkom Sobotom v hlavnej úlohe, ktorého názov som si vypožičal ako titulok tohto článku. A vôbec by som sa nečudoval, keby transparent s rovnakým textom zdobil priečelie najväčšej zasadačky na Súmračnej. Zdalo sa totiž neuveriteľné, že sa komusi podarí zatieniť kočnerovské, bašternákovské a podobné kauzy Smeru, ktoré, ako sa zdalo, budú trvalým a výživným sústom tohtoročného uhorkového bulváru.
A podarilo sa. Evergreenom posledných dní je – takisto na archívnych materiáloch založený – nepravidelný seriál o drogových excesoch budúceho takmer premiéra M. Trubana, lídra zoskupenia PS/Spolu. Zhrňme si stručne jeho dej: V prvej časti hrdina študentom vysvetlil podiel drog na podnikateľských úspechoch, v druhej časti obviňuje všetkých „starých“ politikov, že sa proti nemu sprisahali. Obsahom tretej časti je súdružská sebakritika hrdinu, kajá sa, sype si popol na hlavu a označuje sa za nenávideného „starého“ politika, akým nikdy nechcel byť. Pripúšťa, že sa nezachoval principiálne a priznáva, že marihuana bola v jeho živote párkrát, LSD raz a inak basta, nič. V štvrtej časti seriálu, ponúka na predaj päť gramov čohosi „bieleho“ o tri dni už nič biele nemá a nepredá „ani bohovi“. V piatej ho akože zastaví policajt… O obsahu ďalších dielov zrejme nemá potuchy ani hlavný hrdina, pretože sám nevie, čo všetko verejne potáral, čo sa ešte objaví a čo bude treba „hravou formou“ vysvetliť. Podľa vlastného vyjadrenia M. Truban pri vstupe do politiky rátal s tým, že na neho budú všeličo vyťahovať. Ukazuje sa, že ani netreba. Postačí aj to, čo uverejnil aj sám.
Pán, ktorý by nedbal byť premiérom, si však musí byť vedomý, že uvádzať užívanie drog ako príklad úspešnej cieľavedomej aktivity, alebo internetová ponuka predaja čohosi bieleho, ak tam výslovne neuvedie, že ide o Persil alebo o kuchynskú soľ, môže privodiť rýchly koniec jeho politickej kariéry. Dvojnásobne to platí v súčasnosti, kedy USA a aj niektoré krajiny EÚ valcuje požiadavka absolútnej politickej korektnosti nie len na verejnosti, ale aj v súkromí. Keďže cudzia neželaná ruka pod sukňou môže postihnutej dáme spôsobovať nezvládnuteľnú a po rokoch žalovateľnú traumu, s propagáciou drog a s ich ponukou (hoc aj žartom) na internete to asi nebude inak.
Nevdojak ma napadá historická paralela. Už sme tu mali plagáty s mladými mužmi v bielych košeliach s vyhrnutými rukávmi, „lídrami“ pravice, ktorí sa už – už videli správcami Úradu vlády. Sen sa im však rozplynul aj vďaka nezvládnutej mediálnej komunikácii.
*Autor je predsedom Slovenskej konzervatívnej strany.