Poznámka na úvod:
Keď hovorím my, myslím nie len my na Slovensku, ale my EÚ. Keď píšem „novinári“, nemyslím tým iba slovenských, ale európskych.
Tento text som napísal pri počúvaní:
Led Zeppelin: „Led Zeppelin“ (1969) a „Led Zeppelin IV“ (1971). Je to samozrejme, aj odporúčaná hudba k textu.
Prológ
Rok 1857 pred našim letopočtom. 12. dynastia egyptských faraónov, obdobie vlády Amenemheta III. Sluha Amenej píše nemenovanému príjemcovi:
Nech si informovaný, pričom si živý a zdravý, o tom, že 2 Medžajovia, 2 Medžajky a 3 deti zostúpili v 3. roku, 27 dňa 3. mesiaca času zimy z púšte a povedali: „Prišli sme pracovať pre kráľovský palác, Ž. S. Z.“* Keď sa ich opýtali na stav púšte, povedali: „Nič sme nepočuli, púšť umiera hladom,“ to povedali. Potom ich moja maličkosť nechala vyhnať späť do ich púšte, ešte toho dňa.
(Renata Landgrafová, Hana Navrátilová, Srdečné pozdravy ze země na Nilu, str. 101, Univerzita Karlova, Praha 2011)
*Pozn. J. B.: ide o zdvorilostnú formulu, ktorá sa pridávala k menám faraónov (alebo zmienkach o nich) a vyššie postavených osôb. Doslova – (nech) Žije, (je) Svieži a Zdravý.
Nedá sa súperiť s niekým, kto viac miluje smrť ako my život. Na takéto niečo nie sme pripravení. Nepripravila nás na to naša výchova, naša kultúra, naša história. Nie. Vyrastáme v systéme, ktorý miluje život, ktorý bojuje o život, ktorý si váži život. Lenže – oni nám to hovorili. Hovorili to, keď spadli dvojičky a vtrhli sme do Afganistanu. Keď hovorím my, myslím my – naša západná kultúra. Vtedy nám to odkázal bin Ládin. Asi sme ho nepochopili. Niektorí. Prijali sme opatrenia. Pričom, tie viac obťažujú nás, ako by odrádzali ich. Prijali sme opatrenia, že budeme vidlami hľadať ihlu v kope sena. Lebo ani to sme sa asi od bin Ládina nenaučili. Aj to nám ale hovorili. Hovorili nám, že ich nemôžeme poraziť. Ako chceme bojovať s neviditeľnými? Ako chceme bojovať s nehlučnými? Nesmrdia, nevoňajú inak. Nedymí sa z nich. Nemajú na šatách našité niečo podobné, ako mali v minulosti Židia Dávidove hviezdy. Sú ako tiene. Sú ako Asasíni z deviateho kruhu. Tajomní, neviditeľní a nehluční. Prečo? Lebo sú ako tisíce a milióny ostatných. Zneviditeľnila ich naša všednosť, ktorej sú súčasťou. Znehlučnil ich náš hluk, ktorého sú súčasťou. Akú armádu chceme proti nim postaviť? Aby nezabila aj nás? Aké opatrenia chceme proti nim prijať? Aby nepostihli v prvom rade nás? Oni sa našim opatreniam smejú. Oni sa smejú nášmu boju. Oni sa z nášho boja tešia. Lebo smrť milujú tak, ak my život. Vieme sa empaticky nastaviť tak, aby sme to pochopili? Pokiaľ nie, potom ani nevieme, čo na nich platí. Čo platí na niekoho, na koho neplatí nič nám známe? Čo platí na niekoho, kto v mene svojho Boha odpáli bombu pripevnenú na svojom páse? Viera? Čo z tej viery, keď v jej mene, ako najvyšší prejav zbožnosti, obetuje život, aby zabil desiatky ďalších? Čím na neho chcete apelovať? Ako chcete apelovať na matku, ktorá je hrdá na svojho syna, ktorý odpálil na sebe bombu? Nie, nie, z toho sa zamotáva hlava. Napĺňajú oni Nietzscheho predplatónsku vznešenosť „Mimo dobro a zlo“? Ani to nie. Na tom čo robia, nie je totiž nič vznešené. Ani mimo zla. Naopak. Je to zlo. Skoncentrované na najvyššiu mieru. Je to zlo neadresné, ale presne cielené. Je to zlo náhody lietajúcich klincov pre konkrétnych trpiacich. Je to nádej zla, že sa uvidí v trúchliacich matkách, milencoch, manželoch, v plačúcich sestrách, dcérach a synoch. Zlo má svojich poslov. S výbušninami na pásoch a s menom ich Boha na jazyku.
Dá sa žiť s niekým, kto k vám príde s tým, že vaše zákony sú mu ukradnuté, lebo on má svoje? On má zákony, ktoré sú nadradené nielen nad naše zákony, ale aj nad našu morálku a etiku. On má zákony svojho Boha. Ako nažívať s niekým, kto si vytvorí svoje geto so svojimi zákonmi? Kto si vytvorí štát v štáte? Kedy sa jeho geto rozrastie tak, že to sa zmení na štát a vy sa ocitnete v gete? Kde je hranica takto postaveného geta? Nerozširujú ju práve tie výbuchy náhodne lietajúcich klincov? Nie je toto stavanie hraníc? Nie je toto vymedzovanie územia? Nie je toto dosť jasný odkaz, že toto už nie je naša bezpečná zóna? Že naša bezpečná zóna za chvíľu už nebude nikde? Lebo nie je otázka, či opäť budú lietať a zabíjať klince z pása posla zla. Otázka stojí inak – kedy a kde budú lietať opäť. Otázka znie iba tak, koho si klince opäť náhodným výberom vyberú. Tie klince budú lietať, aj keď nás bude niekto presviedčať, že oni nie sú všetci zlí. To viem veľmi dobre, naozaj. Ale – to naozaj musí mať každý takú skúsenosť, aby sa prebral, akú mal otec Márie Ladenburgerovej, ktorú zavraždil imigrant minulý rok? Totiž – jej otec bol vysoký úradník Európskej komisie, tej komisie, ktorá nás chce sankcionovať kvôli kvótam. Krutejšie precitnutie do reality asi nie je možné. Naozaj niektorým ľuďom bude musieť umrieť niekto blízky, aby dostali rozum? Prosím vás, choďte teraz predčítať vaše texty o prínose imigrácie rodičom mŕtvych detí z Manchestru. Majte tú odvahu a choďte tam! Povedzte im, že ich plač je síce pochopiteľný, ale celkovo sú imigranti alebo moslimovia prínosom. Vážení, viete, kde je dnes Rhodos? V Manchestri! Tak láskavo sa zbaľte a choďte do Manchestru. Nevypisujte nezmysly v príjemnom pohodlí vašich kancelárií. Choďte do Manchestru na námestie svätého Alberta a prečítajte im tam tie svoje texty. Postavte sa pred pološialenú matku, ktorej dcéra neprežila hudobný koncert a čítajte. Čítajte svoje bludy, nadradene a zhovievavo sa usmievajte a čítajte. Poučte politicky nekorektnú pološialenú matku.
Pokiaľ sa vám ale nechce ísť do Manchestru, urobte si doma pokus. Kúpte si tak kilo malín. Vyberte, dajme tomu – tri. Potom do tých troch nastriekajte striekačkou po troche kyanidu. Potom ich vložte medzi ostatné a zamiešajte. Následne ich rozdeľte na rovnaké časti a ponúknite – svojim deťom, manželke, milenke, sebe. A spoločne stolujte! Spoločne! Keď sa vám nebodaj začnú pred očami zvíjať niektorí z vašich rodinných príslušníkov a z úst im potečie pena, nezabudnite im pred smrťou zdôrazniť, že ich síce chápete, ale maliny všeobecne, sú prospešné! Pokiaľ tie kŕče dostanete vy, tak neviem. Ale skúste to, snáď to pomôže – hovorte si, že maliny, všeobecne, sú prospešné. Lebo, bohužiaľ, presne takto to je. Ja som to takto nevymyslel. Ja to len opisujem. Ja úprimne verím, že medzi moslimami je väčšina takých, ktorí nemajú v úmysle vraždiť, ani nič podobné. Ale sú tam aj takí, ako sú tie otrávené maliny. A teraz čo?
Môžete mi argumentovať, že aj v našej kultúre existujú zločinci. Máte pravdu. Akurát ja si myslím, že tí naši nám stačia. Nemusíme sem pozývať aj ďalších, ktorých navyše nie sme schopní ani pochopiť. Malá drobnosť – naši zločinci nemilujú smrť viac ako život.
Môžete mi argumentovať, že medzi imigrantmi sú aj vzdelaní ľudia, lekári, chemici, fyzici, umelci… Verím. Určite sú tam aj takí. Lenže, ja zasa poznám ukrajinského lekára a profesora, ktorý robí na Slovensku dlaždiča. Dosť dobre a lacno. Dokonca považujem to za nanajvýš trápne, aby robil dlaždiča.
Môžete mi argumentovať, že je to humánna a humanitárna povinnosť prichýliť ich. Verím. Bol som prvý na Slovensku, kto verejne povedal, aby sme ich prijali, ale konkrétne – kresťanských utečencov. Teraz už asi viete prečo. Lebo som aspoň ako tak chcel oddeliť tie otrávené maliny. Nakoniec sa to neujalo. U nás nechceli ostať ani tí kresťania. Ale to už je o inom. Je tu ešte jedno ale. Prečo vlastne moslimovia idú k nám, keď nás tak nenávidia? Alebo – keď sa nechcú prispôsobiť? Prečo nejdú k Saudom alebo do Kuvajtu, Iránu… Núka sa viacero odpovedí. Aj konšpiračných. Pričom hranica medzi konšpiráciou a realitou je tu nejasná, zahmlená a elastická. Ostanem iba pri otázke – prečo sem idú, keď sa nechcú integrovať a niektorí z nich nás nenávidia? Je to geneticky zdedený dlh koloniálnych krajín? No prosím, ten nech riešia Británia, Francúzsko, Belgicko, Portugalsko… Taliansko vynechávam aj napriek Etiópii. Alebo je to vábenie pracovných príležitostí? Ale to nech potom rieši Nemecko. Lebo Merkelovú pred pár rokmi údajne počas pobytu v nemocnici „osvietilo“, ako riešiť pracovné sily v Nemecku. Len ju neosvietilo, že ani niektorí potomkovia imigrantov 70. rokov minulého storočia – a je ich dosť, nie sú schopní či ochotní integrovať sa. Navyše – toto je aká solidarita? Nemecko si vyberie pracovné sily a ostatní, do táborov. V celej EÚ. Ako k tomu príde Slovensko – kvôli nemeckej pracovnej sile máme prijímať imigrantov? Keď si sused spraví príliš veľkú oslavu, mám povinnosť ubytovať mu hostí?
Môžete mi argumentovať, že som si zobral na paškál iba moslimov. Zaiste, mali sme tu – v Európe, napr. IRA. Ale to je minulosť. Tak ako bosorky alebo mamuty. Bavme sa o dnešku. Ja neviem o žiadnych kresťanských teroristoch. Ja neviem o žiadnom dnešnom tzv. „Kresťanskom štáte“, ktorý by vyvražďoval na počkanie. A opäť – môžete mi argumentovať, že aj kresťania v mene viery zabíjali, atď… Áno, keď vôbec (bolo by to na dlhú diskusiu), tak pred niekoľkými stáročiami. Ale niekam sme sa posunuli. A navyše – snáď to nie je dôvod, aby sme to teraz trpeli? No prosím, to je niečo podobné, ako keby sme si mohli beztrestne kopnúť do ľubovoľného Nemca, lebo jeho predok bol viac menej s istotou v NSDAP, alebo v SS, alebo v SA. Nie, vážení. My musíme žiť tu a teraz. Nie s tým, čo bolo, ale čo môže byť a čo by nemalo byť. Napríklad, nemali by sme zhadzovať homosexuálov z vysokých hradieb. Ale oni to robia.
Mimochodom – toto mi nejde do hlavy. Nekompatibilita. Ako môže niekto na jednej strane obhajovať agendu LGBTI a zároveň aj imigráciu moslimov do EÚ?! Lebo takýchto je veľa. Toto už je buď sabotáž, alebo bezhraničná naivita, alebo nevzdelanosť alebo hlúposť. Homosexualita je pre moslimov smrteľný hriech až natoľko, že niekde ju naozaj trestajú smrťou. Napríklad Irán, Irak, Katar, Saudská Arábia… Takže, ako som už spomenul, zoberú milého homosexuála na čo najvyššiu budov a šup s ním dole! Alebo ho ukameňujú… Prosím vás, vysvetlite mi kompatibilitu týchto dvoch postojov! Ono by to vyzeralo asi takto: Naši dvaja homosexuáli by sa zobrali na nedeľňajšiu prechádzku, napríklad do nejakej moslimskej štvrte v Londýne alebo v Paríži. Išli by pekne, držiac sa za ruky, sem tam pusa. Otázka je, ako, kedy, kde a či vôbec, by vyšli. Môžete mi oponovať. Nech tam nechodia. Tým ale priznávate nekompatibilitu svojich postojov. Ale dobre, spravte teda pokus. Redakcia by to mohla preplatiť, lebo čítanosť, resp. sledovanosť, by to následne zaplatila. Zoberte sa – dvaja kamaráti a vycestujte! Zahrajte sa v moslimskej štvrti na gayov. A potom sa rozhodnite, za koho kopete. Ale za obidve strany jednoducho kopať nemôžete.
Naša pomätenosť nadobúda niekedy až obludné rozmery. Ti hudobníci na Titaniku, ktorí hrali až do poslednej chvíle, tí aspoň chceli uľahčiť odchod z tohto sveta nielen sebe, ale aj stovkám nešťastníkov, ktorí sa nedostali do záchranných člnov. Navyše, a to je veľmi podstatné, oni mali česť a vedeli kde je ich miesto. Tí hudobníci neboli pomätenci. Tí hudobníci sa dôstojne rozlúčili nie len s pasažiermi, ale aj sami so sebou. My už nedokážeme ani to. Dobre, tí, ktorí to tak cítite, povedzte si a zmierte sa s tým, že naša kultúra je už prežitá, zmierte sa s tým, že kresťanstvo v Európe je minulosťou, že naše helénsko-židovsko-kresťanské korene vyschli a urobia miesto niečomu inému. Ale prosím vás, urobte to dôstojne! Hrajte svoju hudbu, hrajte tým, ktorí odchádzajú s vami. Nehrajte tým, ktorí vás chcú vytlačiť. Prečo to píšem? Lebo doteraz najnezmyselnejšie a vo svojej podstate najzbabelejšie slová som počul od nového rakúskeho prezidenta. Podľa Alexandra Van der Bellena by sa mali zahaľovať nie iba moslimky, ale všetky ženy! Teda aj Rakúšanky. Má ísť o prejav solidarity a boj proti islamofóbom. Na rakúskych sociálnych sieťach následne nastala búrka. Čomu sa ani nečudujem. Jemu totiž ani nenapadlo – čo takto vyzvať moslimov trochu sa skúsiť integrovať? Lebo, platí predsa, čo nechcete aby robili vám, nerobte iným. Ale platí to aj pre moslimov, či nie? Tak spravme iný pokus. Choďte niekto do echt moslimskej krajiny, najlepšie tak do wahábistickej Saudskej Arábie a skúste nahovoriť svoju manželku, nech vyjde na ulicu v šortkách. Alebo sa skúste s milenkou ubytovať v hoteli v jednej izbe. No, pokiaľ nie ste úplný blb, prispôsobíte sa miestnym pomerom. Možno zo strachu, možno z úcty k miestnym zvyklostiam. Lenže – rakúsky prezident chce od nás opak. On nechce, aby sa moslimovia prispôsobili, on chce, aby sme sa my prispôsobili im! Inak povedané, presviedčajte saudskú políciu, že šortky sú v poriadku, prípadne saudskému kráľovi napíšte, aby vyzval všetky ženy Saudskej Arábie, nech si v rámci boja proti kresťanofóbii začnú obliekať šortky. Ani pápežova intervencia by vás pred trestom smrti nezachránila. Keby to nebol prezident, tak napíšem, že je to koncentrovaný instantný idiot.
„My sme tu doma!“, bol impotentný pokrik našich fanúšikov, keď boli majstrovstvá sveta v hokeji na Slovensku. Ale my sme tu naozaj doma. Už generácie. Ja tu mám pochovaných predkov, brata, na ich náhrobných kameňoch je kríž, na hroboch predkov niektorých mojich kamarátov je zasa Dávidova hviezda. Lebo sme v strednej Európe. Pokiaľ tu budú oni, moji predkovia, ja som tu doma. A pokiaľ sem budú chcieť prísť „oni“, nech sa páči, sú vítaní. Ukážem im naše hrady a zámky. Ukážem im naše hory, plesá, dám im jedlo, pripravím im posteľ. Ale – moja žena si kvôli nim nedá burku. Ja budem naďalej jesť aj bravčové a svojich psov nedám utratiť len kvôli tomu, že pre nich sú to nečisté zvery. A v nedeľu pôjdem do kostola. Lebo – ak chcú byť u mňa, musia si uvedomiť, kam chcú ísť a to, že to prostredie musia rešpektovať. Lebo keď ja pôjdem k nim, tiež si to budem musieť uvedomiť. Takto to vyzerá v normálnom svete. Rakúsky prezident rezignoval na svoje korene. Dobre. Ale nech nás do toho neťahá. Ešte sme tu. Každý je niekde doma. Ja som doma tu.
Ten list Ameneja v prológu má svoje pozadie. Išlo totiž o to, že tí Medžajovia boli v dnešnom ponímaní ekonomickí migranti. Vo vidine lepšieho a bohatšieho života sa chceli dostať do Téb. Úradník Amenej im na to prišiel a do Egypta ich nevpustil. Samozrejme, nechcem tým povedať, že by sme sa mali správať tak, ako skoro pred 4tis. rokmi egyptský úradník. Určite nie. Je to však najstarší konkrétny, až osobný písomný záznam, ktorý sa mi podarilo v literatúre objaviť, hovoriaci o ekonomickej migrácii. Určite ale existujú aj staršie. Na druhej strane, ak berieme Egypt od panovania Menea, pretrval do roku 30 pred n. l., kedy sa stal provinciou Ríma. Teda skoro neuveriteľných 3000 rokov! Samozrejme, s rôznymi obdobiami, nadvládami cudzincov, atď. Ani nechcem povedať, že starý Egypt držalo pri živote to, že odmietal imigrantov (tento nezmysel som napísal iba preto, aby ma nebodaj niekto „sladko“ neobvinil z demagógie). Nie. Je na historikoch, aby to zistili. Ja som to napísal pre iné – aby som ukázal, že netvoríme precedens, keď odmietame ekonomickú migráciu tých, ktorí sa nechcú prispôsobiť nášmu prostrediu a kultúre. A že svet sa odjakživa vyvíjal tak, že ľudia bránili svoju kultúru, zvyklosti a vieru. Keď im tieto atribúty chcel niekto zobrať, boli z toho vojny.
V katolíckej televízii, v tej istej relácii, kde som povedal, že by sme mali brať z radov imigrantov iba kresťanov, som povedal aj iný, dnes dosť nepopulárny názor. Že nie som proti stavaniu mešít. Po prvé preto, lebo musíme byť kompatibilný sami so sebou. Protestujeme proti tomu, že v moslimských krajinách útočia na naše kostoly, niektoré zničia. Nemôžeme im odopierať to, čo požadujeme od nich. Ide tu aj o dôstojné vyznávanie ich viery a navyše, aj niektoré naše kostoly boli postavené v časoch, keď kresťania boli iní ako dnes. Tie kostoly sú tu však dodnes a slúžia tej istej viere. Ale my sme sa zmenili. Takže – nech stavajú mešity. Ale – nech sa zmenia! Nech nevraždia. Nech sa integrujú, nech akceptujú našu vieru, kultúru a zvyky. Už je čas. A len aby to nepochopili zle, ako som to myslel s tými mešitami – ja som tu stále doma!
Ján Baránek, Foto: Archív autora