Komentár Jána Bazovského: Aj vám sa zdá, že cestári opäť zaspali?

Kritické slová vodičov na adresu cestárov po každom snežení padajú už tak často, že sa ani nezamýšľame, či sú opodstatnené a naozaj pravdivé. Lenže my sa ani nezamýšľame nad tým, čo sa vlastne deje v zime pod kolesami našich áut.

 

Z geologického hľadiska je Slovensko nádherná krajina, ale s náročnejšou výstavbou a údržbou cestnej infraštruktúry a regiónmimnožstvom horských priechodov. Preto je organizácia zimnej údržby a zabezpečovanie zjazdnosti ciest oveľa zložitejší proces, ako len strohé konštatovanie, že cestári v zime znova zaspali. Zjavne neprebudení zostávajú mnohí vodiči, ktorí meteorologické javy a činnosti súvisiace so zimnou údržbou ciest ešte stále nepochopili.

Na to, aby bolo koho a čo kritizovať, treba poznať aspoň základné fakty.

V súčasnej dobe má Slovenská republika 18-tisíc kilometrov ciest všetkých kategórií. Keby sme k nim pripočítali aj miestne komunikácie v jednej línii by obišli viac ako pol zemegule. Cesty prvej, druhej a tretej triedy merajú spolu 17 300 kilometrovZimnú údržbu na nich vykonávajú Regionálne správy ciest so svojimi strediskami spadajúce pod jednotlivé vyššie územné celky. Z nich vyrážajú posýpacie autá na pridelené okruhy s priemernou dĺžkou okolo 30 kilometrov. Pri celoplošnom zásahu by cestári naraz museli naštartovať aspoň 700 sypačov. Problémy so zabezpečovaním zjazdnosti v zime nespôsobuje ani nedostatok technických prostriedkov, ani zlá organizácia práce, ale, paradoxne, samotní vodiči motorových vozidiel, hoci si to vôbec neuvedomujú. Vysvetliť sa to dá veľmi jednoducho.

Po snežení na ceste, po ktorej nejazdia autá, opakujem, po ktorej nejazdia autá, zostane aj dvadsaťcentimetrová vrstva snehu. Vozidlo údržby ho radlicou tzv. pluhovaním bez problémov z cesty odhrnie a zostatky posype soľou alebo štrkom. V závislosti od dĺžky cesty, terénu, poveternostných podmienok a priemernej pracovnej rýchlosti sypača do 30 km/h, to môže v obidvoch smeroch trvať dve hodiny. Lenže aj počas snehovej kalamity je na cestách premávka. A to je ten častejší a horší prípad.

Vozidlá počas jazdy kolesami priebežne utláčajú sneh na ľadovú vrstvu. Ako rýchlo sa šmykľavá vrstva na povrchu cesty vytvorí, záleží od hustoty premávky. Tento proces trvá nepretržite počas celej doby sneženia. Utlačená vrstva snehu sa pluhovaním odstrániť nedá. Preto cestári postupujú opačným spôsobom. Najprv povrch cesty posypú soľou, počkajú dve – tri hodiny kým chemický posyp zaúčinkuje a nakoniec kašovitú zmes ľadu a slaného roztoku radlicami z cesty odstránia. Ale to je už iná časová matematika.

Hoci rozptyľovanie posypového materiálu vyššou pracovnou rýchlosťou sypača a záberu na celú šírku vozovky trvá kratšie ako pluhovanie, na jeho aplikáciu treba aspoň jednu hodinu. K nej tri hodiny chemického rozpúšťania ľadu a po pripočítaní ďalšej hodiny odstraňovania pľačkanice z cesty, ich je hneď dohromady päť. V tom najlepšom prípade.

Iste si mnohí vodiči kladú otázku, prečo je potrebné kašovitú hmotu z cesty odstrániť, keď sú stopy vyjazdené až na mokrý asfalt? Čiastočne, teda pri nižších rýchlostiach by to tak aj mohlo byť. Lenže pri rýchlejšej jazde a prechádzaní do druhého, alebo počas predchádzania, do protismerného jazdného pruhu, sa autá pre rozdielny valivý odpor kolies ľahko dostanú do šmyku.

Na rovinatých úsekoch ciest možno jazdiť aj za sneženia a po neupravených cestách. Cesty sú zjazdné vtedy, keď sa po nich môžu súvisle pohybovať motorové vozidlá. Niekde krokom, niekde rýchlejšie. Šikovným a opatrným vodičom nerobia problémy ani ostrejšie zákruty a k plynulej jazde v miernych stúpaniach pomáha „ťažkým“ nohám na plynových pedáloch tiež zotrvačnosť vozidiel. Lenže na Slovensku je “veľa” horských priechodov. K najznámejším určite patria Pezinská Baba, Šturec, Donovaly, Čertovica, Vernár, Soroška, Dargov a mnohé ďalšie. Ich zdolávanie nerobí osobným vozidlám väčšie komplikácie, ale horšie je to s nákladnou dopravou.

Ja naozaj na zamyslenie, prečo sa profesionálni vodiči, a myslím si, že vodiči kamiónov profesionálmi sú, púšťajú do stúpania na horských priechodoch? Veď pri pohľade na ujazdené vrstvy snehu po „osobákoch“ im musí byť jasné, že na vrchol sa po neupravenej ceste a bez snehových reťazí nedostanú. Pravidelne zostávajú trčať na krajniciach a často aj skrížené cez oba jazdné pruhy. Zablokujú premávku pre všetky vozidlá a, čo je najdôležitejšie, aj pre cestárske sypače. Aj keby údržba zabrala cestárom hneď tri hodiny, je to podstatnejšie menej, než odstraňovanie skrížených a odstavených kamiónov v kopcoch. To trvá niekedy celý deň.

Počas sneženia a následnej údržby ciest na horských priechodoch by mala byť obmedzená jazda pre všetky nákladné vozidlá s výnimkou použitia snehových reťazí. Na to netreba ani pokyny dopravných policajtov, ani inteligentné dopravné systémy so symbolmi zákazových značiek. Na to stačí obyčajná šoférska logika. Sneží pravidelne každý rok a už by mohlo byť všetkým jasné, že lepšie je odstaviť kamióny, alebo občas aj osobné autá už pred stúpaním na horské priechody, ako uprostred kopcov a zablokovať všetku dopravu. Namiesto logiky je tu staré známe – cestári v zime znova zaspali. Mne sa zdá, že nie.

*Autor je dopravný analytik.

Viac o téme: cestári, horské priechod, Ján Bazovský, komentár, nákladná doprava, osobná doprava, posypávanie, posypový materiál, sneh, sneženie

Súvisiace články