Okrídlená veta hovorí, že ak by voľby mohli čokoľvek zmeniť, už by boli dávno zakázané. V prípade Európskeho parlamentu, ktorý napriek tomu, že má najsilnejší demokratický mandát, no spomedzi európskych inštitúcii najslabšiu pozíciu, sa to môže zdať pravda dvojnásobne. Vzhľadom na tristnú situáciu, v ktorej sa nachádzame, je však pravdou, že voľby niečo skutočne výrazne a konkrétne zmeniť môžu. Žiaľ, najmä k horšiemu.
O doterajšej de facto koalícii medzi európskymi ľudovcami z EPP (pravica) a sociálnymi demokratmi z PES (ľavica) sme si mohli myslieť čokoľvek, ale ani najhorší poslanci akých tam doteraz vyslali, sa ani nepribližovali tomu, čo hrozí, že tam vyšle teraz Slovensko. Poďme však po poriadku. Vzhľadom na prieskumy verejnej mienky, ktoré má autor k dispozícii, alarmujúco veľká časť verejnosti ani nevie, že sa nejaké voľby chystajú. Ctený čitateľ sa teda hádam neurazí, ak pripomeniem tým, ktorí to nepostrehli, že budúcu sobotu 25. mája si budeme voliť poslancov Európskeho parlamentu, ktorí nás v Bruseli (a Štrasburgu) budú najbližších 5 rokov zastupovať. Už už to vyzeralo, že „vďaka“ Brexitu ich budeme mať 14. Nakoniec si však budeme musieť vystačiť s 13-timi ako doteraz. Neuveriteľne nekompetentná britská vláda na čele s premiérkou Theresou Mayovou totiž stále z Únie nevystúpila a preto sa voľby do Europarlamentu uskutočnia aj v Spojenom kráľovstve. Bizarnejšiu situáciu si ťažko predstaviť.
Teda pardon, my na Slovensku nemáme veľmi čo hovoriť. V minulých voľbách v roku 2014 sa totiž hlasovania zúčastnilo iba 13% z nás oprávnených voličov a voličiek. Na zvolenie za europoslanca alebo europoslankyňu teda stačilo neuveriteľných 33-tisíc hlasov. To je prosím pekne menej, ako je priemerný týždenný počet návštevníkov Facebookovej stránky našej organizácie. Zároveň je to len niečo nepatrne viac ako 1% z oprávnených voličov. Chceme, aby o nás a našej budúcnosti rozhodovali iní a iné? Chápem, po prezidentských voľbách, ktoré z môjho hľadiska úplne zbytočne vybičovali emócie na plné obrátky, je väčšina spoločnosti unavená, ale predsa len tak málo kompetencií a právomocí ako slovenská prezidentka, europoslankyňa nemá.
Najzávažnejším dôvodom prečo by som ctenému čitateľovi a čitateľke chcel odporučiť, aby voliť išli, je však niečo iné. Sú to osoby, ktoré môžeme nájsť v Zozname zaregistrovaných kandidátov. Ako sa vraví, ak by to nebolo do plaču, bolo by to určite na smiech, čo tam človek nájde. A teraz nehovorím o vtipálkoch ako čierna bača Ibrahim Maiga, ale o osobách, ktoré ak bude účasť tak nízka ako minule, pravdepodobne zasadnú do lavíc Europarlamentu. Samozrejme najznepokojivejšiu kandidátku má strana Kotleba-ĽSNS, ktorá žiaľ stále existuje. Na prvom mieste sa skvie poslanec NR SR Martin Beluský, ktorý v Dohovore proti domácemu násiliu videl „gender ideológiu“. Hneď za ním je člen parlamentného Výboru pre ľudské práva a známy hulvát Milan Mazurek, ktorý spolu so skupinkou iných mladých mužov napadol ženy s deťmi nakoľko vyzerali ako cudzinky. O Hitlerovi sa pochvalne vyjadril v tom zmysle, že „história je úplne prekrútená víťazmi a chazarmi“. V takom Nemecku by po takomto extempóre putoval zo zákonodarného zboru priamo do Ústavu na výkon trestu. Na Slovensku žiaľ nie a nie len to, Generálna prokuratúra nedokázala pripraviť dostatočne kvalitnú žalobu na ĽSNS, aby ju Najvyšší súd mohol rozpustiť, napriek tomu, že všetkým je jasné, že táto strana je neonacistická. Ostáva to teda na nás, svojimi hlasmi musíme rozhodnúť.
Blízko ku Kotlebovcov však majú aj niektorí „kresťania“. Novovzniknutá strana Kresťanská demokracia-život a prosperita (KDŽP), ktorej kandidátku vedie nechválne známy ex-poslanec Štefan Kuffa, sa k nim už prihlásila. Na svojom webe tvrdia, že „Kotleba-ĽSNS je demokratická strana, ktorá nechce rozložiť demokratické zriadenie. Byť na mieste ĽSNS, zvážili by sme všetky právne kroky na všetkých novinárov a politikov, ktorí roky tvrdili opak a dali jej prívlastok fašistická. Teraz je legitímne očakávať, že ĽSNS môže byť aj vládnou stranou“. Desivá predstava. A to si ešte predstavte, že hneď pod Kuffom je Marián Tkáč. Tkáč dlhé roky šéfoval Matici Slovenskej a robil tam veci, ktoré neboli zlučiteľné nie len s poslaním tejto slovutnej inštitúcie, ktorú si povinne platíme z daní, ale ani so zdravým rozumom. Jeho estrádne vystúpenia s fantastickou čelenkou na hlave boli len čerešničkou na torte.
Čerstvý adept na zaujatie miesta v krajnej pravici po boku kotlebovcov Boris Kollár so svojou stranou Sme rodina však nezaostávajú a Marine Le Pen robia určite radosť. Kandidátku vedie poslanec Pčolinský. Poviete si, ale čo s ním, veď on organizoval aj Protesty Gorila? Nuž áno, i keď či organizoval alebo dezorganizoval, by som ako dočasný spoluorganizátor rozporoval, no podstatné je čosi iné. V prvom rade, ako je možné, že sa ocitol v strane s Milanom Krajniakom, ktorý je protagonistom kauzy Gorila? A po druhé, v súčasnosti asi aj dôležitejšie, ako je možné, že po všetkom čo sa prevalilo na mafiána Mariána Kočnera, má ešte tú odvahu (a drzosť) na niečo kandidovať, veď sa s ním stretával a rokoval práve počas protestov? Čo chce dosiahnuť v europarlamente, zúročiť skúsenosti zo spolupráce s objednávateľom vrážd, alebo rozdávať jeho väzenské motáky Jean Claude Junckerovi a Donaldovi Tuskovi? Výdatne sekundovať by mu v tom mohla aj trojka na tejto kandidátke Petra Krištúfková. Krištúfková je viac ako znalosťami parlamentarizmu známa ako partnerka viacerých mafiánov, v podsvetí je prezývaná „čierna vdova“ a preslávená výrokom „lepšie je plakať v Mercedese, ako plakať v električke“.
Pre KDH asi vypadnutie z parlamentu nebola dostatočný facka, pretože na jeho kandidátke nájdeme aj Jána Fígeľa. Bývalý eurokomisár by hádam aj bol dobrou voľbou, len keby tu nebola kauza ako „kúpil“ obrovský byt v centre Bratislava za necelých 1800 eur a ako prišiel k doktorskému titulu. Panoptikum „profesionálnych kresťanov“ uzatvárajú Anna Záborská a Branislav Škripek. Nie však v KDH, alebo OľaNe, ale už na svojom – v Kresťanskej únii. Čo je potešiteľné, pretože 5% hranica musí byť splnená na Slovensku aj pre vstup do europarlamentu a trieštenie hlasov tzv. katolibanu nás môže uchrániť od medzinárodnej hanby.
Ak vás neopantalo spravodlivé rozčúlenie doteraz, skúsme ešte Národnu koalíciu. Pofidérne zoskupenie ešte viac pofidérnych indivíduí. Harabin junior pospolu s Mečiarovym ministrom Sergejom Kozlíkom. Pre skutočných fajnšmekrov však majú prichystaného Antona Martvoňa. Človeka, ktorého pre jeho kauzy vyhodili dokonca zo Smeru! Skúsme len jednu, no o to nechutnejšiu aféru. Biela vrana, Zuzana Melicherčíková, upozornila na korupciu na Právnickej fakulte UK. Následne prišla o prácu a poslanec Martvoň sa v čase, keď Melicherčíková z núdze pracovala v McDonald’s, prišiel nechať obslúžiť aj s predsedom akademického senátu. O IP adrese, z ktorej anonym písal o Melicherčíkovej vulgárnosti, rektor UK Karol Mičieta povedal polícii, že ju mohol používať Anton Martvoň z Právnickej fakulty.
Je to otrepané klišé, ale to nič nemení na fakte, že v tomto prípade platí: na každom hlase záleží! Viem, nie je to ľahké, ale ako sa vraví, politika je umenie možného, tak si skúsme vybrať z kandidátov a kandidátok také osoby, ktoré sa čo najmenej podobajú postavám z tohto beštiária. Pre mňa osobne je hlavným rozhodovacím kritériom samotný kandidát alebo kandidátka, nie politická strana. V Európskom parlamente totiž na príslušnosti k lokálnym (slovenským) stranám vlastne vôbec nezáleží. Vzhľadom na to, že ľudí hodnotím podľa ich činov a nie slov, tak druhým kritériom pre môj výber je doterajšia politická činnosť. V prípade súčasných europoslancov a europoslankýň, z ktorých som si už jednu kandidátku aj vybral, je to samozrejme najmä to, ako hlasovali doteraz. Ak tak, že je to v súlade so zdravým rozumom a morálkou nevadí mi ani, že politická strana mi až tak po chuti nie je. Koniec koncov mali sme už aj europoslancov, ktorí svoje pôvodné strany „prežili“ a v Bruseli pracovali aj po ich zániku. Vidíme sa teda 25. mája vo volebných miestnostiach a držme si palce, aby sa do Europarlamentu dostalo čo najmenej protagonistov a protagonistiek tohto výstražného textu.
*Autor je riaditeľ Inštitútu ľudských práv.