Politika Domáce Top

Krajná pravica v Európe si privlastňuje národ a žije zo strachu. Nezvláda však moc

Zdroj: SITA / Pavol Machovič

BRATISLAVA – Krajná pravica je v Európe už pevnou súčasťou politiky. Svoj boom má však zrejme nateraz za sebou. Dnes cítime, že sa pomery ustálili. Politické strany z krajnej pravice fungujú rovnakým spôsobom. Zároveň sa ukazuje aj to, kde je ich slabé miesto. 

 

V rámci pravicového populistického spektra sa strany pohybuje od jasne extrémistických, “starých pravicových strán”, ako je francúzska Front National, maďarský Jobbik alebo nemecká NPD, cez regionálne separatistické strany (Vlaams Belang, Lega Nord), “umiernené” pravicovo populistické strany (švajčiarsku SVP, rakúsku FPÖ, dánsku Ľudovú stranu a škandinávske (pokrokové strany), ultrakatolíkov (Liga poľských rodín), noefašistické (talianska Alleanza Nazionale), postmoderné a radikálne libertariánske (Fortuyn), až po umiernenejšie “podnikateľsko-populistické” ako je Berlusconiho strana.

Väčšina rozdielov a zvláštností je podmienená národnosťou a vidieť na nich konkrétny historický kontext. Pre krajne pravicové strany je typické zobrazovanie akéhosi “nepriateľa”, proti ktorému je potrebnné bojovať. U nás kotlebovci zabodovali Rómami, v Belgicku krajná pravica hovorila o islamistoch a v Španielsku to bola odpoveď na katalánsky separatizmus. Napriek tomu však majú všetky pravicové populistické hnutia niektoré charakteristické spoločné črty, ktoré ich – aj keď môžu byť rozhádané – radia do politickej stranníckej rodiny. Tieto znaky a charakteristiky Rakúska spoločnosť pre politické poradenstvo a politický vývoj (OGPP) vydala v štúdii Pravicovoextrémistické a pravicovopopulistické strany v Európe. V nej sa hovorí o vývine pravicového extrémizmu v Európe, o odlišnostiach aj spoločných znakoch. Niektoré charakteristické znaky sa zhodujú aj s definíciou fašizmu.

V súčasnej dobe sa vedie diskusia o oslabení kotlebovcov. Vo voľbách 2020 nezískali tak veľké percentá, ako sa predpokladalo. O ich voliča sa navyše najnovšie usiluje aj Igor Matovič, ktorý voľby vyhral. Európska skúsenosť pritom hovorí, že cesta väčšiny krajín v boji proti krajnej pravici a radikálom, je ťažká.

Spoločný nepriateľ a silný vodca

Hlavnými črtami populistických strán je ich zmýšľanie namierené proti tradičným stranám a establišmentu, majú charakter hnutia a majú spravidla charizmatického vodcu, ktorý je aj zakladateľom hnutia a ktorý môže byť odpadlíkom z nejakej tradičnej strany.

K silnej personalizácii sa pridáva rovnako silná tendencia ku kolektivizmu naprieč spoločenskými triedami. Pravicoví populisti deklarujú spoločnú vôľu ľudu a rozsiahly homogénny ľud (tzv. skupina “My”), čo zase znamená radikálni antagonizmus “k tým ostatným” (tzv. skupina Oni). U nás kotlebovci hovoria, že “my” sme národne cítiaci pracujúci ľudia, kdežto “oni” sú paraziti či liberáli, ktorí rozkladajú spoločnosť. Kultúrne homogénna spoločnosť prekrýva podľa krajnej pravice všetky triedy a pozdvihuje sekundárne cnosti (“slušnosť”, “tvrdá práca”) ako ideologický základ pre spokojnú spoločnosť.

Predseda ĽS NS Marian Kotleba. Zdroj: TASR / Jakub Kotian

Jadrom každého populizmu je podľa spomínanej štúdie nárok na reprezentáciu. Každý vodca rád vystupuje ako obhajca utláčaných záujmov údajnej “mlčiacej väčšiny”. Apeluje pritom na naozaj prítomné pocity mrzutosti, sklamania alebo strachu, ktoré skutočne existujú a svojim voličom sľubujú nápravu. Ľudia sa tak identifikujú s nespokojnosťou a vďaka naoko jednoduchým riešeniam majú sklon im dôverovať.

V ich politických témach sa často opakujú vzorce: Najvyššie je agenda obrany a znovuzískania prosperity a úrovne života “miestnych obyvateľov” pred vonkajškom (migrantmi, azylantmi) a ochrana etnicko-kultúrnej identity. Pravicoví populisti podčiarkujú privilégiá domácich obyvateľov, žiadajú rámcové podmienky a negujú pritom ústavne zakotvený princíp individuálnej a sociálnej rovnosti, propagujú základné zmeny v systéme, ktorý kritizujú, čo ich robí tendenčnými a protidemokratickými, aj keď sami nespochybňujú demokratický poriadok ako celok. Takéto strany sú spravidla veľmi úspešné medzi mladými ľuďmi.

Demokracia bojuje rôznymi spôsobmi

Hoci spoločné charakteristiky prevažne sedia na všetky krajne pravicové hnutia, líši sa spôsob, ako sa s nimi demokracia vysporadúva. Aj samotné strany sa pod vplyvon začlenenia do systému formujú. Príkladom je maďarská strana Jobik, ktorej členovia mali neonacistickú minulosť a niektorí boli otvorení antisemiti. Dnes však badáme, že sa z nich stáva štandardná demokratická strana. Postupne totiž boli vytlační z pravicového priestoru a pridali sa k nim ľudia, ktorí neboli neonacisti. Strana sa štandardizovala.

Podobne je to aj u kotlebovcov. Odborníci ich stranu nazývajú fašistickou, po vstupe do parlamentu však svoju rétoriku museli zmierniť. Ich členovia absolvovali pre svoju rétoriku aj súdne procesy. Kotlebovci ju postupne zmiernili a začali sa meniť na štandardnú stranu. Prehodnotili dokonca vystúpenie z EÚ, kde v máji dostali dvoch svojich zástupcov do europarlamentu. Rétoriku zjemňujú aj voči Rómom. Po novom je ich “nepriateľom číslo jeden” liberalizmus.

Kotlebovci ešte pred niekoľkými rokmi hovorili najmä o rómskej problematike. Zdroj: TASR / Roman Hanc

Iné európske krajiny však majú s krajnou pravicou odlišné skúsenosti. Ukazuje sa, že takéto strany sú väčšinou obsahovo natoľko vyprázdené, že vo vláde majú problém. V Nórsku popularita krajne pravicovej Pokrokovej strany výrazne klesla po sérii škandálov týkajúcich sa jej ministrov a poslancov. Podobne aj vo Fínsku sa nacionalistickí Fíni po svojom vládnutí rozpadli. Ich ministri boli totiž podľa tvrdého radikálneho jadra príliž náchylní ku kompromisom. Neskôr sa však opäť zradikalizovali a popularitu si získali späť. Fínsko je dnes považované za krajinu, kde sú radikálne strany až príliž úspešné. Podobne sa to stalo aj v Estónsku.

Ako riešiť problém?

Za silný radikalizmus medzi severskými krajinami môže fakt, že vďaka ich štedrému sodiálnemu systému majú pomerne veľké množstvo migrantov. Tých sa im však nedarí integrovať a kvôli tomu klesá kvalita života miestnych. Radikalizmus je tam na vzostupe a je otázne, ako sa situácia v týchto krajinách vyvinie.

Zle je na tom aj Taliansko. Krajina má bohatú krajne pravicovú tradíciu. Ľudia majú problém najmä so zlou ekonomickou situáciou a nefunkčnými tradičnými stranami. V kombinácii s migračnou krízou nie je prekvapivé, že sa tu krajnej pravici darí.

Aj v iných krajinách sa po nástupe krajnej pravice riešilo, ako k takýmto stranám pristupovať. Vynechávanie strán z diskusií a ich odstrkovanie na bok sa neosvedčilo, práve naopak. Takéto strany poväčšine dokážu fungovať na internete, prípadne ich podporujú “alternatívne” médiá. Príkladom je aj Slovensko.

Existuje úspešnejšia verzia. Podpora krajnej pravice klesá, keď voliči pochopia programovú vyprázdnenosť strán. Voliči takýchto strán ale môžu byť ukazovateľom, čo krajinu trápi. Pokiaľ štandardné strany dokážu vyriešiť problémy, ktoré trápia radikálnych voličov, “program” krajnej pravice prakticky prestane existovať. Cestou môže byť aj priblíženie politiky ľuďom a zmena jazyka štandardných politikov tak, aby im rozumeli masy.

Mohlo by vás zaujímať: