Legendárny spevák, skladateľ a muzikant Pavol Hammel (74), ktorý pôsobí na hudobnej scéne viac ako polstoročie, oslávi toho roku 75 rokov. Napriek tomu neprestáva tvoriť nové piesne, chystá sériu komorných koncertov, ale tiež pokračovanie spomienkového turné venovaného 50. výročiu kultového albumu Zelená pošta. Vo voľnom čase maľuje a pripravuje ďalšiu výstavu obrazov. V kondícii sa už dvadsať rokov udržiava tenisom.
Ste rodený Bratislavčan. Ako si spomínate na detstvo?
Ja som mal vždy smolu. Keď som prišiel do školy po prázdninách, tak sme mali rozprávať, kde sme boli. Deti boli na dedinách a ja som bol o ulicu ďalej, u mojej babky. Najviac si spomínam na Ondrejský cintorín, lebo tam som vyrastal a chodil som sa tam prechádzať ešte so svojimi deťmi. Na budovu továrne Kablo v továrenskej štvrti. Ja som jeden z mála ľudí, čo si môže napísať na rodný dom …”Tu sa narodil a žil”, lebo ja som sa v tom dome narodil, nie v nemocnici. Ešte si pamätám, že na Mlynských nivách bola malá vlaková stanica, ktorá išla po násype cez Starý most do Rakúska. Moje babka sa chodila vtedy električkou baviť do Viedne. Maďarský a nemecký jazyk som sa nikdy neučil, ale viem nimi hovoriť vďaka svojim prešporáckym koreňom.
Pochádzate z hudobníckej rodiny a dostali ste klasické hudobné vzdelanie. Kto vás priviedol k bigbítu?
Život. (smiech) Otec hral na husliach v Slovenskom národnom divadle, prirodzene som bol vedení k hudbe. Už ako päť- šesť ročný som trénoval na husliach. Doteraz som za to vďačný, že som “vychodil” husle na Základnej umeleckej škole. Človek dostal inú tvorivú dimenziu, dobrý základ a zároveň remeslo. Keď som potom prešiel na gitaru, otec bol nahnevaný. Už od pätnástich som hrával v kapele. Dokonca aj školu som si vyberal tak, aby som mal čas na mimoškolskú činnosť. Výborne som sa popri tom učil a maturoval som s vyznamenaním. Neveril som, že sa dá uživiť hudbou a presadiť sa. Chcel som mať vysokú školu, tak som šiel na Právnickú fakultu Univerzity Komenského. Vybral som si ju, lebo mala najmenej hodín v týždni a mal som ju blízko domu. Nebol som nejaký káder. Mama bola učiteľka, otec muzikant. Mal som dobré známky a spravil som prijímačky.
Už počas štúdia na univerzite ste bol známy muzikant. Akým obdobím bola pre vás vysoká škola?
Ťažkým. Nikto mi neveril, že to viem. V tom období som bol už relatívne známy. Promoval som v roku 1972. Lenže prvé single sme ako kapela Prúdy vydali v roku 1968 a vystupovali sme na československom bigbítovom festivale v pražskej Lucerne. Debutový album Prúdov Zvoňte zvonky vyšiel v roku 1969. V roku 1970 sme už hrávali Medulienku. Jeden profesor mi povedal, že načo študujem, keď zarábam viac ako on. Viem, že športovci mali vtedy individuálny plán, ale pre umelcov to neplatilo. Mne to nevadilo a som rád, že som štúdium práva dokončil. Každá škola vám niečo dá.
V roku 1963 ste založil legendárnu skupinu Prúdy, ktorej zloženie sa menilo. Prečo?
Začali sme hrávať. Po dvoch rokoch sa k nám pridal Marián Varga a po roku a pol sme sa rozišli. On založil Collegium Musicum a mne ostali Prúdy. Potom ma zas na dva roky prerušila povinná vojenská služba, tak som rozpustil stabilný chod kapely. Rozhodol som sa, že to budem robiť novým inovatívnym spôsobom a obmieňať hudobníkov, ktorí do kapely prinesú umeleckú aj ľudskú zmenu. Hudobníci zvyčajne vydržali nahrávanie dvoch platní a potom sa občasne vracali.
Na začiatku ste hrávali na čajoch o piatej. Kde všade to bolo?
Na internátoch v Bratislave a v Parku kultúry a oddychu (PKO). Vtedy neboli diskotéky. Boli to tanečné zábavy, kde hrala živá hudba. Mladí ľudia pili z horčičákov víno a my sme im do toho hrali rock’n’roll. Vtedy sa kládol dôraz na živé vystúpenia. Až potom prišli diskotekári a pokazili nám kšeft.(smiech) Púšťanie platní nás ako hudobníkov urážalo.
Ako vnímate, že sa do módy opäť dostávajú vinylové platne?
Neveril som tomu. Zažil som obdobie platní, potom kaziet či cédečiek. Dnes máte problém niekde cédečko prehrať. Ja som si prehrávač do auta musel nechať špeciálne namontovať. V dnešnej dobe už interpret ani nemusí nič vydať, stačí, keď to zavesí na jednu z hudobných platforiem a už to ide. Ale platňa má svoje čaro. Je to udalosť – zážitok, keď si ju púšťate na gramofóne. Aj obal je krajší, keď je veľký.
V roku 1971 ste sa s autorskou piesňou, ktorú spievala Marcela Laiferová, zúčastnili festivalu v chilskom Viňa del Mar. Potom nasledoval festival v Mexiku a v roku 1972 v Riu de Janeiru. Aká to bola skúsenosť?
Súťaž Bratislavská lýra bola súčasťou medzinárodného združenia hudobných festivalov a Marcela ako víťaz išla reprezentovať na rôzne zahraničné festivaly, ale musela ísť s novou skladbou. Ako skladateľ hudby som ju sprevádzal. Prišiel som tam so svojimi vydanými platňami a tak som dostal pozvanie na druhý rok ako interpret. Potom prišlo ďalšie do Mexiko City. Keď som bol druhý raz v Čile dostal som pozvanie na letné sídli čilského prezidenta Allendeho. Osobne som sa stretol s hudobnými legendami Qiuncy Jonesom či Paulom Simonom, ktorých pozývali na festivaly do poroty. Potom som bol ešte na festivale trubadúrov na karibskom ostrove Curaçao. Vystupovali a spievali tu so svojím repertoárom len gitaristi. Guvernér toho ostrova všetkým 35-tim účastníkom poslal aj povinnú skladbu v notách, ktorú majú otextovať v rodnom jazyku a zahrať. Na skúškach sme zistili, že všetci spievame tú istú pesničku. Na záver festivalu ju ešte zahral tridsiatyšiestykrát sám pri klavíri.
Koncertné turné ste mali aj po bývalom Sovietskom zväze. Akí tam boli diváci?
Do Ruska sa chodilo zvyčajne na šesť týždňov. Po obsadení Československa sme tam boli vyslaní v roku 1971 a 1973, aby sme tam šírili kultúru. Boli to senzačné koncerty, lebo tí ľudia neboli nasýtení takouto hudbou a boli veľmi vďační. Zároveň to bolo smutné. Ľutovali sme ich a pritom nás obsadili.
V roku 1976 ste mali letieť z Prahy do Bratislavy, ale zaspali ste. To vám zachránilo život, lebo lietadlo havarovalo na Zlatých pieskoch. Ako sa to stalo?
Prišiel som na letisko, “začekoval” sa a zaspal. Keď som sa prebral v letiskovej hale, začal som nadávať personálu, prečo ma nezobudili. Povedali mi, aby som sa nerozčuľoval, lebo to lietadlo padlo. Nevedel som to dať domov vedieť. Kúpil som si lístok na ďalší let a išiel som na poštu, že si objednám medzimestský hovor do Bratislavy. Bolo tam strašne veľa ľudí, tak som sa otočil a išiel som na lietadlo. Prišiel som domov. Niekto sa tešil, niekto nie. Asi to bol osud alebo môj anjel strážny. Asi ma tam hore majú radi.
Texty vám väčšinou píše Kamil Peteraj či Boris Filan. Ako by ste zhodnotili dnešné texty piesní?
To by som nerád hodnotil ani porovnával. Ja ako interpret som vždy trval na tom, že chcem robiť kvalitné pesničky založené na kvalitných básňach alebo textoch. Napríklad doteraz robím tak, že najprv musím mať od niekoho hotový text a potom ho zhudobním. Dnes prídu chlapci a dievčatá do štúdia, pozliepajú si nejaké slová, najlepšie v angličtine, lebo tá sa najľahšie spieva a potom z toho vznikne niečo pre mainstream. Ale to je celosvetový trend. Ľudia sa nemajú čas zamyslieť, čo tým chcel autor povedať. Najlepšie je, keď je pesnička vo forme videoklipu. Nemusíte ju ani počúvať, rovno si ju pozriete. Spojeniu “videl si tú pesničku?” nerozumiem. Neodsudzujem to. Je to skrátka iná doba. Keby mne chce o 50 rokov starší chlap niečo poradiť, tiež mu poviem, že sa mi nemá do toho starať. Dnes hudbu tvoria mladí ľudia pre mladých. No a potom sú tu stálice, ktoré vytrvali. Myslím, že vďaka tomu, že to bolo a je stále dobré.
Aké publikum máte na koncertoch?
Teším sa, že na ne chodia rôznorodé generácie. Moji rovesníci, ktorí zoberú so sebou deti a tiež vnúčatá. Je vidieť, že majú dobrý vkus. (smiech) Nie je dôležité, aby ma mali radi všetci.
Aký tvorivý bol pre vás minulý rok 2022?
Venoval som sa dvom hudobným projektom. Vymyslel som projekt s názvom Srdce bez anjela. Vyšla k tomu aj vinylová platňa a cédečko a minulý rok sme absolvovali rovnomenné turné po trinástich slovenských mestách. V septembri sme tiež urobili sériu koncertov po najväčších slovenských mestách s názvom Zelená pošta. Zelená pošta je naša legendárna platňa s Mariánom Vargom, ktorú sme natočili v roku 1972. Je považovaná za jednu zo základných medzníkov alebo pilierov československej rockovej hudby. Okrem toho muzikanti Marián Varga a Fedor Frešo, ktorí so mnou túto platňu nahrávali, by mali minulý rok nedožitých 75 rokov. Takže sme mali česť, ale zároveň aj povinnosť, uviesť tieto piesne pred divákmi. Tento rok by sme ešte urobili koncerty Zelenej pošty v Brne, Prahe, Bratislave a Košiciach.
Venujete sa aj maliarstvu. Prvú výstavu ste mali v roku 2005. Dokonca ste vytvorili sochu. Ako ste sa dostali k výtvarnému umeniu?
Vytvoril som len jednu sochu a tá sa mi tak vydarila, že som ju nazval Vorvaň v druhom stave. (smiech) Mal som kamarátov výtvarníkov a chodil som ku nim do ateliéru. Povedal som im, že nech mi dajú plátno a farby, že to skúsim. Odvtedy som neprestal. Maľovanie je môj druhý koníček. Keď nekosím trávu a nevynášam smeti, tak idem do kotolne a maľujem.(smiech)
So svojimi obrazmi ste sa v roku 2010 zúčastnil aj prestížnej talianskej výstavy a odniesli ste si cenu poroty za osobité tvorivé majstrovstvo.
Najmä preto si to cením, lebo v Taliansku nevedeli kto som. Moje dielo si začali všímať kurátori aj aukčná spoločnosť. Maľujem, aby som bol v tichu. Nepúšťam si pritom ani hudbu. V kotolni nemám ani vzduch ani okno. Používam olejové farby, ktoré postupne vrstvím. Maľujem a potom vystavujem. Inak by som nemaľoval. Prvého februára budem mať výstavu v Art galérii v Považskej Bystrici.
Keď máte voľný čas, ako ho zvyknete tráviť?
Hrám tenis dvakrát týždenne. Už dvadsať rokov. Keby ste mi povedali, že mám v pondelok večer hrať koncert, poviem, že nemôžem, lebo mám tenis. Minule som kvôli tomu musel odmietnuť aj nahrávanie s Adelou Banášovou. Človek musí mať nejaké priority.
Ste legendou československého bigbítu. Rozmýšľali ste, že by ste vydali autobiografiu?
Môj veľmi dobrý kamarát a spisovateľ Peter Pišťanek chystal moju autobiografiu. Vedel o mne viac ako ja sám. Žiaľ, jeho smrť prerušila naše plány. Takže nemám ani chuť niečo písať. Keď som mal sedemdesiatku, tak český časopis Rock history vydal o mne špeciálne číslo. Okrem úplnej diskografie sú v časopise články o rôznych hudobných zoskupeniach a spojeniach, v ktorých som hrával. Sú tam moje úplné začiatky, recenzie koncertov, moje rozhovory a rozhovory s mojimi priateľmi a spolupracovníkmi. Celé číslo je ilustrované archívnymi i súčasnými fotografiami i reprodukciami mojich obrazov. Bola to nadľudská práca tímu ľudí, ktorí to dali dokopy a veľmi si to vážim.
Prekvapuje vás ešte v živote niečo?
Myslel som si, že som už zažil skoro všetko. Socializmus, komunizmus, ranný kapitalizmus…Nikdy som si nemyslel, že zažijem celosvetovú pandémiu a potom vojnu na Ukrajine, ktorá sa nás bytostne dotýka. Lebo povedzme si úprimne, v Afrike prebieha veľa konfliktov, ktoré sú oveľa katastrofickejšie, ale necítime ich tak blízko. Hoci tam umiera veľa ľudí, devastujú sa krajiny, deti trpia na hladomor, a to je celosvetový problém. Žiaľ, s tým v zásade neviem veľmi nič spraviť. Takže si dávam krátkodobé plány a teším sa na marec, kedy chystám osem dňové turné od Trnavy po Košice, v triu s Jurajom Burianom a Petrom Preložníkom s projektom “Srdce bez anjela”.