BRATISLAVA – Futbalová liga má za sebou ďalšiu sezónu. No treba povedať, že to bola aj na slovenské pomery poriadna divočina a v niektorých momentoch až fraška.
Najmä v období totálneho bezvládia počas koronakrízy, kedy sa ukázalo, že slovenský futbal nemá pána, víziu, krízový manažment ani funkcionárske osobnosti. To, čo sa dialo za oponou, ale aj pred ňou, bol čistý chaos až anarchia, kde chýbal systém a všetko sa robilo na náhodu a účelovo. Máme síce majstra, víťaza pohára, vieme, kto bude hrať v európskych súťažiach, ale že by sa niečo prevratné u nás zmenilo, tak to ani omylom.
Máme síce prezidenta zväzu, no spomeniete si na nejaké dôležité, zásadné, hodnotiace či komplexné vyjadrenia v podaní Jána Kováčika za posledné 4 mesiace, ktoré by analyzovalo slovenský futbal v aktuálnej sezóne, jeho predstavu o tom, ako by to malo vyzerať v tej nasledujúcej alebo v ďalších rokoch? Čo treba zmeniť, napraviť? Niečo, čo by vás zaujalo? Od začiatku pandémie (a ani po nej) nič také nebolo. Prvý muž slovenského futbalu “mediálne skolaboval”.
Podobne aj Ivan Kozák, šéf Únie ligových klubov (ÚLK), ktorá riadi najvyššiu futbalovú súťaž na Slovensku. Ani on nebol žiadnou autoritou či osobnosťou, ktorú by športová verejnosť, ale aj jednotlivé kluby mohli rešpektovať a považovať za prvého muža ligového futbalu. Alibizmus okolo riešenia pokračovania ligy, chaotické vyjadrenia o tom, čo bude a nebude, boli krásnym cirkusovým predstavením toho, ako sa to nemá robiť. Nekoncepčný chaos. Nečudo, že aj vyjadrenia z klubov sú v tomto smere, diplomaticky povedané, zdržanlivé alebo žiadne.
Aj keď generálny manažér AS Trenčín Róbert Rybníček to v rozhovore pre SME povedal naplno a bez servítky: “To bol jeden Cirkus Humberto, čo sme tu predviedli. Skutočne to vyplýva z toho, že tu nie je futbal systémovo nastavený. Nemá pevne nastavené štruktúry, ani pravidlá fungovania. Je tu veľmi veľa politiky. Veľmi veľa nezmyselných emočných rozhodnutí, ktoré nemajú absolútne nič spoločné s tým, ako sa futbal robí z dlhodobého uhla pohľadu.” Nuž, slušná porcia kritiky na pánov zo SFZ a ich ľudovej zábavy obyvateľstva pod názvom “Človeče nehnevaj sa”.
Už dlho nebola atmosféra okolo slovenského futbalu tak deprimujúca ako v súčasnosti. Záujem minimálny – divácky dlhodobo a koronakríza môže byť pre kluby v tomto smere iba dobrá výhovorka. Mediálny už iba z povinnosti a tradície – ak by to bola hádzaná, volejbal, či basketbal – mal by futbal podobnú propagáciu ako iné slovenské kolektívne športy. Inú by si ani nezaslúžil. Futbal nemá totiž nastavené vnútorné pravidlá, funguje to systémom pokus – omyl a je až zarážajúce, čo všetko mu chýba. Stratégiu má možno na papieri, možno v šanónoch vo zväzových trezoroch, zásady sú cudzie slovo, funguje akurát poriadok vo VIP priestoroch. Jasného lídra a šéfa objavíte iba podľa vizitky na dverách zväzovej kancelárie.
Futbal si zakladá na tradícii, histórii, popularite, no aj tu platí to, čo v slovenskej spoločnosti. Dobré už bolo, ale aj to najväčšie koleso zotrvačnosti sa raz zastaví a to futbalové, už nemá k tomu ďaleko. Budeme mať síce nové štadióny, no otázkou bude – pre koho? Pre poloamatérskych futbalistov, rodinných príslušníkov a zopár fanatikov na tribúnach, papalášov vo VIP? Cesta, ktorú si slovenský futbal vybral, totiž nie je ani dobrá, ani domyslená, perspektívna a už vôbec nekopíruje vyspelé európske krajiny. Dokonca ani tie nie, ktoré sme pred pár rokmi považovali za exotické a druhotriedne. No jedna vec nám stále ostala. Neochvejne veľké ego. Keďže to sa však tak skoro nezmení, nezmení sa ani slovenský futbal.