Pani Várošová z bufetu či Stará Blažková z Hornej Dolnej. To sú postavy, ktoré v slovenských seriáloch roky stelesňovala herečka Daniela Gudabová (62). Mnohí si ju pamätajú z vtipných reklám. Málokto vie, že v divadle hrá viac dramatické postavy. Napríklad matku, ktorej dvaja synovia zavraždia kamaráta.
Ste rodená Trnavčanka. Kde sa cítite najviac doma?
Narodila som sa v Trnave a vychodila som tu základnú školu. Na strednú školu som išla na Záhorie do Holíča. Predkov mám z Oravy. Mamina rodina patrila medzi vysídlencov, ktorí opustili svoje domovy kvôli stavbe Oravskej priehrady. S otcom sa zoznámila v Alekšinciach, kde presťahovali jej babku a dedka. Takže mám blízko aj k Nitre a okoliu. S divadlom veľa cestujeme po celom Slovensku, kde sú všade úžasní ľudia. Takže ja sa považujem za takú celoslovenskú. S dobrými ľuďmi okolo ste všade doma.
Čo máte na Trnave najradšej?
Trnava má úžasné kostoly, veď ju aj volajú malý Rím. Máme nádherné centrum mesta, čo mi hovoria ľudia z celého Slovenska, ale aj známi zo zahraničia, keď ho navštívia. A hlavne to tu kultúrne žije. Mala som tu kamarátku, ktorá už roky žije vo Francúzsku. Išli sme na kávičku na námestie. Do domu Schneidera Trnavského, kde sídli osvetové centrum, sme išli na koncert hudby z 30. rokov. Malú večeru sme si dali v podniku pri Hrubom kostole. Cestou naspäť k autu sme v Malom Berlíne na nádvorí objavili country koncert. Bolo to tam plné ľudí. Výborná atmosféra. Tak sme tam chvíľu strávili. Keď sme prichádzali k autu, stretli sme kamaráta, ktorý nás volal do amfiteátra na ďalší koncert. Terasy boli plné ľudí a po uliciach behali deti. Zrazu sme sa cítili ako pri mori. Ešte sme si dali výbornú zmrzlinu. Nevedela som si vybrať, lebo ja ľúbim malú zmrzlinu zloženú z viacerých. To mi málokde chcú spraviť. Na zmrzlinu som labužník, lebo som ju v mladosti predávala.
Ako si na to spomínate?
Chodila som na Strednú poľnohospodársku školu do Holíča, na ekonomický odbor. Mala som profesora, čo ma učil právo a nemčinu. Hovorili sme mu markovací stroj. On si ťa omarkoval na dvojku a mohol si robiť čokoľvek, vždy to bola dvojka. Právo ma ale strašne bavilo. Tam som ho dokázala uhádať a mala som z neho vždy jednotku. Lenže vtedy nebolo možné, aby som z poľnohospodárskej školy išla na právo. Začala som pracovať ako sekretárka vo Vojenskej politickej akadémie Klementa Gottwalda na katedre taktiky a operačného umenia. Bývala som v Kukurici, kde na 21 poschodiach bývali chlapi a dole na prízemí bolo pol poschodia žien a pol apartmány. Po troch rokoch sa mi bratislavský život zunoval a chcela som sa vrátiť do Trnavy. Na farme v Špačinciach mi sľúbili, že môžem nastúpiť, lebo ekonómka odchádza na materskú, ale až za tri mesiace. Prechádzala som sa v centre Trnavy a uvažovala, čo budem robiť. Za socializmu musel každý pracovať. Zrazu som vo výklade videla, že prijmú brigádničku na predaj zmrzliny. V piatok som skončila v akadémii a v sobotu som už “makala” v zmrzline u Turka. To bola najlepšia zmrzlina v Trnave. Stáli tam nekonečné fronty. To bolo šialené. Často som mala presilenú ruku. keď som večer odchádzala. Po troch mesiacoch ma vedúca zmrzliny nechcela pustiť, že musím dokončiť sezónu. Našťastie sa mi podarilo vybaviť to a zamestnať sa na farme Biogal Špačince. V tom istom období prišla za mnou kamarátka, že hľadajú komparz do davových scén do ochotníckeho divadla Disk. Vtedy začala nová etapa môjho života.
To bol váš prvý kontakt s divadlom?
Áno. Keď som bola malá, veľmi rada som recitovala. V Trnave, keď som išla na recitačnú súťaž, tak mi povedali, že mám oravský prízvuk a nepostúpila som ďalej. V Holíči, keď som recitovala, som nevedela povedať “večné ľeto”. Takže zasa som nepostúpila, lebo vraj mám trnavský prízvuk. Do divadla Disk na Kopanke som prišla, keď som mala 22 rokov. Hrali sme ruskú klasiku. Pamätám sa, že raz som mala požičané nádherné zamatové šaty z Trnavského divadla. Sedela som na stoličke a keď sa otvorila opona, tak sa mi začali triasť kolená, že to hádam bolo vidieť až do tretieho radu. (smiech) Po tom predstavení sa kamarátka vydala a presťahovala sa do Bratislavy. Pre ňu divadlo skončilo. Ja som v tom divadle vydržala 30 rokov.
Kde všade ste s divadlom hrali?
Po celom svete. V Maďarsku, Dánsku, Francúzsku, Nemecku, ale aj Čeliabinsku či Brazílii. Ale na prvý zájazd som išla do Spišskej Novej Vsi na celoslovenskú prehliadku ochotníckych divadiel. Hodnotili nás slávni divadelní kritici a porovnávali nás s Moskovským divadlom a Slovenským národným divadlom. To boli hneď tvrdé kritériá. S režisérom Mikulášom Fehérom sme hrávali ruskú klasiku. Potom prišiel režisér Blaho Uhlár a ako prvý v Československu sme začali robiť autorské divadlo. Nahrávali sme sa na skúškach a potom to dávali do hier.
Ako ste sa dostali do Brazílie?
Mali sme premiéru v Divadle na Zábradlí v Prahe a tam boli režiséri z celého sveta. Jeden bol z Argentíny a zrazu nám začali chodiť pozvania do Buenos Aires či Karakasu. My sme sa len smiali. Keď prišla pozvánka do Brazília, tak sme spozorneli. Usporiadateľ nám platil desaťdňový pobyt a stravu. My sme si mali zaplatiť cestu. V tej dobe letenka stála 42 tisíc československých korún. Začali sme hľadať sponzorov. Prispelo nám Mesto Trnava aj Výskumný ústav jadrovej energie. Museli sme si zaplatiť polovicu. Vtedy ani jedna manželka hercom nepovedala, že nedá 20 tisíc z rodinného rozpočtu. Bola to úžasná možnosť. Bol to neopísateľný zážitok. Úplne iný svet.
Čo si môžeme predstaviť pod pojmom autorské divadlo?
Herci sú spoluautori divadelnej hry. Asi pol roka sa stretávame na skúškach, kde prinášame vlastné myšlienky, životné situácie a veci, ktoré nás trápia. Nahrávame sa a z toho potom vzniká hra. Takže veľa vychádzame zo seba. Popri divadle Disk som začala postupne tvoriť aj v divadle Skrat, kde začal pôsobiť aj náš režisér Dušan Vicen. Zavolal mňa a Víta Bednárika do novej hry. Doteraz som tam, čo už bude pätnásť rokov.
Ako amatérska herečka ste si zahrali aj v profesionálnych divadlách. Mám pravdu?
Áno, v divadle Astorka sme mali hru Náš človek. O mužovi, takzvanom kráľovi Oravy, z čias socializmu, ktorého v 80. rokoch zavreli na dvanásť rokov za úplatkárstvo. Podplácal ľudí obrazmi a poľovačkami. Vyrátali to vtedy na dvestotisíc korún. Niektorí hovorili, že koho to v tejto dobe bude zaujímať. Zrazu zavraždili novinára Jána Kuciaka s partnerkou a začala sa odkrývať korupcia veľkých rozmerov. Hra bola zrazu výsostne aktuálna, až nás z toho mrazilo. To sme nevedeli, že to je slabý odvar toho, čo sa v skutočnosti deje. V Gunagu som mala predstavenie Deň, keď sme sa stali majstri sveta. Bola to komédia, ktorá ukazovala, akí sme hrdí, keď hokejisti vyhrávajú a zároveň, akí vieme byť zlí, keď prehrávajú.
Zahrali ste si aj vo viacerých celovečerných filmoch. S kým sa vám dobre pracovalo?
Prvú skúsenosť pred filmovou kamerou som mala s pánom Lasicom! Mala som zahrať upratovačku, ktorú si objednal, lebo má ženu v nemocnici. Mala som zaklopať, vojsť a povedať text. Za dverami boli koľajnice, na ktorých jazdila kamera. Otvorila som dvere a zakopla som o tie koľajnice. Druhý raz som sa zabrblala v texte. Režisérka vraví ešte raz. Išla som za dvere a hovorím si, predsa sa nebudeš báť. Otvorila som dvere a vyrútila sa na pána Lasicu s textom. Bez chyby! Režisérka mi vraví: “Dani, to nemôžeš takto kričať na pána Lasicu.” Aj ja, že čo nemôžem?! Však sa na neho pozri! Ja sa ho normálne bojím! Pán Lasica sa na mňa z tej výšky pozrel a akoby mu padla maska. Zrazu to bol jeden úžasný človek a kým premenili kamery, hodili sme debatu o divadle. Vám sa tak smejú oči, povedal mi. Potom dvakrát pokazil on, lebo sa vždy začal smiať. Potom som si zahrala v českom filme Domáca starostlivosť, ktorý pocestoval takmer všetky filmové festivaly. Aj v slovenskom filme Eva Nova s Emíliou Vašáriovou. Najnovšie som hrala zdravotnú sestričku v slovenskom filme Invalid s Gregorom Hološkom.
Kde vás ľudia môžu vidieť naživo?
Momentálne pôsobím v divadle Skrat v Bratislave. Máme tam predstavenie Šľachtici či Skupinová terapia. Naposledy sme mali po predstavení diskusiu so študentami. Po skončení za mnou prišiel mladý muž, že či sa nemôže so mnou odfotiť. Zaujímalo ma, aký seriál pozerá. Priznal sa, že keď bol dieťa miloval vtipnú reklamu na mobilného operátora, kde hral so mnou raper Ego. Aké dieťa? Veď to bolo pred ôsmymi rokmi, hovorím mu. Nesmelo priznal, že má dvadsať. (smiech) Inak ja a reklamy. S mojou postavou? Chápete? Veď väčšinou sú v nich krásni ľudia či modelečky. Sama sa na tom smejem, že som udala nový trend starších prirodzených žien. Okrem toho sme si založili divadlo Yarmat, čo po breténsky znamená na zdravie, v Dolných Orešanoch s Vítom Bednárikom a Dušanom Vicenom. Hráme vo vínnej pivnici rekonštruovaného krásneho sedliackeho domu. Je to naozaj luxus, hrať v takom úžasnom priestore pre tridsať ľudí. Mnohí, keď tam prídu, sú prekvapení touto malou kultúrnou oázou na dedine. Vonku je lezecká stena aj hrazda, kde sa robí vzdušná akrobacia. V lete tu bývajú koncerty, workshopy aj tábory. Bodaj by bolo takýchto oáz po Slovensku viac. Možno by sa dialo menej zlých vecí.
Ako vnímate udalosti ostatných dní?
V Trnavskom divadlo hráme hru Kopanec, ktorá bola nominovaná na divadelné ocenenie Dosky. Je to napísané podľa skutočných udalostí, ktoré sa odohrali v roku 2002 v Nemecku. Je to o mladých ľuďoch, ktorí prechádzajú šikanou alebo šikanujú, pijú alkohol, berú drogy, až nakoniec sa tam stane vražda. Dvaja bratia zabijú kamaráta. Pri tvorbe hry sme spolupracovali so psychologičkou, lebo spracovanie témy bolo náročné. Hráme to teraz najmä pre študentov. Vždy po skončení je diskusia s hercami a psychologičkou. Na mnohé predstavenie chodia aj rodičia. Po predstavení potom vidíme uplakané tváre niektorých matiek. Minule sa jedna opýtala psychologičky, že má 16- ročného syna, ktorý má podobné problémy a čo má teraz robiť. Psychologička jej povedala, že to je už dosť neskoro riešiť. Treba deti podchytiť už pri prvých náznakoch agresívneho správania. Diskutovať s nimi o svete. Keď to človek nezvláda sám, napríklad keď ochorie alebo príde o prácu, môže požiadať o pomoc. Existujú rôzne neziskové organizácie. Je dôležité zaujímať sa o svoje dieťa a vedieť s kým sa stretáva. Túto hru by mali vidieť všetci. Príkladov, ako to môže skončiť, máme v poslednej dobe dosť.
Osobne sa stretávate s niečím, čo vás na ľuďoch prekvapuje?
Človek tomu nechce veriť, aká je v ľuďoch arogancia a agresivita. Napríklad ja stále šoférujem medzi Bratislavou a Trnavou a mám staré malé auto. Niekedy veziem v ňom aj deti. Ako staršia žena šoférujem obozretne. Keď ma agresívne niekto obehne a obmedzí, normálne mi je z toho zle. Väčšinou na to doplatia nevinní ľudia. A to nehovorím o našej ulici, kde máme 50tku a merače rýchlosti. Vodiči tam stále chodia rýchlo a deti tam chodia na bicykloch. Je mi z toho smutno. Ľudia by sa mali riadiť jednoduchým porekadlom – ži a nechaj žiť. Ja som si až pred päťdesiatkou uvedomila, že prikázanie – Miluj blížneho svojho ako seba samého, je náročné. Neviem či sa mám dostatočne rada a prijímam sa so všetkými chybami. Snažím sa ľuďom okolo seba pomáhať, ale zároveň musím mať rada aj samú seba, aby som vedela pomáhať účinne. Ale v aute sa mi stávajú, aj príjemné veci. Ľudia mi kývajú a tešia sa, že ma vidia. Minule som v dopravnej zápche komunikovala posunkovým jazykom s hipsterom. Človeka potešia aj malé veci, keď sú úprimné.