Kostra veľryby v Rohožníku, zuby Mastodonta, ktorý bol predchodcom slona či lebka tuleňa, ktorej vek sa odhaduje na viac ako 13 miliónov rokov, na Devínskej Kobyle. To nie je sci-fi. To sú skameneliny potvrdzujúce, že na Slovensku bolo v praveku more. Nálezca významných slovenských fosílií Štefan Meszáros (69) v rozhovore prezrádza, prečo sa už viac ako 40 rokov vo voľnom čase venuje hľadaniu skamenelín.
Ste jedným z najznámejších nálezcov skamenelín na Slovensku a hoci nie ste vyštudovaný paleontológ, odborníci vás prijali medzi seba. Ako je to možné?
Zaujímavé je, že v Čechách uznávajú 20 ročnú prax, ako plnohodnotné vzdelanie. Na Slovensku to tak nie je. Takže som amatér a som na to hrdý. Spolupracujem so Slovenskou akadémiou vied, Prírodovedným múzeom SNM, katedrou paleontológie a so všetkými organizáciami, ktoré majú niečo spoločné so skamenelinami.
Ako ste sa dostali k hľadaniu fosílií?
Pred 46 rokmi som býval na Trenčianskej ulici. Bolo tam nezastavané miesto, ktoré sme volali štrkovec. Predtým sa tam ťažil štrk a potom tam vznikli malé jazierka. Raz tam vyhodili staré pomníky. Jeden z tých pomníkov sa zlomil. Mňa upútalo, že hoci je celý šedý, má krásny žltý lom. Zdvihol som ho a objavil som tam maličkú vec, ktorá mala malé komôrky v špirále. Dnes viem, že to bol numulit – morský jednobunkový živočích. Keď som mal 13 rokov, som to nevedel. Pýtal som sa môjho učiteľa, ale on to tiež nevedel, ale dal mi veľa literatúry. Vtedy som sa prvý raz dozvedel, že existujú skameneliny a fosílie.
Aké boli vaše prvé nálezy?
Prvá cesta bola na Sandberg, kde sa vtedy dalo ešte chodiť a hrabať všade. Našiel som veľa vecí a potom som zisťoval, čo to je. Neskôr som túžil nájsť trilobity, čo je na Slovensku nonsens. Nakoniec sa mi ich podarilo nájsť sedem v Dobšinej. Hneď som išiel na katedru paleontológie na Gottwaldovom námestí za profesorom Mišíkom. Ten ma predstavil Petrovi Holeczovi, dnes už profesorovi, zo slovami:„ Pozri sa, skutočný slovenský zberateľ skamenelín!!!” Odvtedy ma Peter viedol. Spolupracovali sme na rôznych projektoch. Dokonca som na katedre neskôr prednášal.
Kde všade ste robili vykopávky?
Napríklad v Bulharsku. Odtiaľ sme doniesli materiály, ktorá sú uložené v Slovenskom národnom múzeu. Boli sme v Čechách na rôznych paleontologických zájazdoch. Na Južnej Morave sme našli skameneliny vodných mlokov. Bol to 30 centimetrový primitívny živočích stojaci medzi rybami a dnešnými obojživelníkmi. Potom som veľa vyhľadával na Slovensku – Dobšiná, Ochtiná, Skačany, Bojnice, Skalník, Jelšava, Bystrička, Martin či Muránska Planina. Tých miest je veľa.
Ak pri hľadaní nájdete skamenelinu, môžete si ju zobrať?
Každý má právo zdvihnúť kameň a privlastniť si ho. Máme zákon o skamenelinách. Tam sú vymenované veci, ktoré sú chránené. Napríklad stavovce sú chránené, keď je tam komplexnejšia kostra tvoriaca viac ako 70 percent. V takom prípade to treba ohlásiť Slovenského národného múzea a odborne vyzdvihnúť. Keď je to jedna kosť, tak si ju vezmete.
Pracujete v Dúbravskom múzeu ako správca a kurátor. Čo vás zlákalo na Devínsku Kobylu, kde ste našli vzácne paleontologické nálezisko Bonanza?
Ešte pred Druhou svetovou vojnou sa v lome Štokeravskej vápenky, medzi Dúbravkou a Devínskou Novou Vsou, objavili pri ťažbe kameňa trhliny, ktoré boli vyplnené jaskynnými hlinami a sintrom. V jaskynných hlinách bolo veľké množstvo kostí stavovcov a cicavcov, ktoré tam počas tisícročí napadali. Boli to väčšinou mladé neskúsené jedince, pod ktorými sa odtrhol okraj trhliny. Napríklad kopytník Chalikotéria – živočích podobný koňom s veľkými drápami na predných nohách, ktorý sa túlal po lesoch v treťohorách. Ale aj časti obojživelníkov, korytnačiek, netopierov, zajacov, hlodavcov, tapírov, mastodontov, nosorožcov a jeleňov. Aj vzácna lebka opice, podľa ktorej bol určený nový druh. Obsah, takmer tri metre širokej trhliny, sa vybral a odviezol do Viedne. Tam ho desať rokov spracovával profesor Zapfe. Vlastníkom kameňolomu bola totiž rakúska firma. Dnes nájdete nálezy z kameňolomu vo viedenskom prírodovednom múzeu.
V roku 1986 ste našli najstaršie zdokumentovanú skamenelinu tuleňa na zemi, ktorá má takmer 14 miliónov rokov. Ako ste vedeli, kde máte hľadať?
Vŕtalo mi v hlave, kde sú všetky tie suchozemské slimáky, lebo tam chýbali Zapfeho špalte. V paleontológii je teda dôležité aj to, čo nenájdete, nie len to, čo nájdete. Nakoniec ich našli študenti geológie, len si nepamätali kde. Podľa farby som zistil odkiaľ boli. Sledoval som trhlinu, prešiel som cez skalku a som našiel druhú trojmetrovú trhlinu, ktorá bola vyplnená bielym morským pieskom. Dlho sme chodili so študentmi paleontológie na Sandberg okolo lomu, kde bola moja objavená trhlina. Hovoril som, že tam bude množstvo kostí. Všetci sa mi smiali. Vraveli, že to bude zázrak, keď tam niečo nájdem. Prešli tadiaľ totiž generácie geológov a paleontológov. Tak som jedného dňa zobral krompáč, kladivko a lopatku a vybral sa tam. Odkryl som piesok, vrstvu pevného pieskovca a objavil som rozpadnuté koprolity tuleňov, čiže tulenie výkaly obsahujúce kostičky a šupiny rýb. V trhline Bonanza som našiel obrovské množstvo kostí – ulitníky, kostry metrových rýb, zuby žralokov, kostru malej antilopy, lebku kunovitej a cibetkovitej šelmy, šišky, citrusové plody. Ukázalo sa, že tam bolo ústie sladkovodného potoka, ktorý vtekal cez tú trhlinu do mora. Hladina mora, ktoré vtedy zaplavovalo Devínsku Kobylu, kolísala. Preto tam boli na striedačku sladkovodné a morské vrstvy.
Ako ste objavili lebku tuleňa a dozvedeli sa o jej veku?
Ležala v piesku v sedemnástej vrstve trhliny. Hneď som vedel, že je to nejaká lebka, lebo to boli ploché kosti. Zobral som ju domov, namočil, vysušil, zakonzervoval a znova vysušil. Asi týždeň som malé kúsky skladal podľa lomnej plochy ako puzzle. Lebku som odniesol do Slovenského národného múzea, kde ju dali do expozície. Bola tam asi šesť rokov, keď zrazu prišiel list z Whasingtonu. Chceli vedieť, či máme u nás fosílie tuleňov. Odpísali sme, že máme. Napísali, že priletia, čo bolo zvláštne. Keď dorazili vysvitlo, že dostali grant od časopisu National Geographic na spracovanie všetkých tuleňov na svete. Na východnom pobreží USA sa totiž našla fosília tuleňa, ktorý mal asi 6 miliónov rokov. Mali teóriu, že odtiaľ sa dostali tulene do celého sveta a objavili ich pravlasť. Keď prišli sem a uvideli nášho tuleňa, priznali, že všetky ich teórie sa rozpadli na prach. Zrazu držali v rukách lebku, ktorá bola takmer 14 miliónov rokov.
Viete stručne vysvetliť ako sa určuje vek fosílií?
To je ťažké. (úsmev) Jeden spôsob je, že vek sedimentov sopečného pôvodu sa určí podľa rozpadových radov – uránový, tóriový a aktíniový. Druhý spôsob určovania zo sedimentov, je, že sa nájdu skameneliny, ktoré majú široký výskyt na svete alebo v Európe. Stanoví sa ich vek a keď sa nájdu rovnaké skameneliny inde, predpokladá sa, že majú rovnaký vek. Môj tuleň mal napríklad trojkoreňové stoličky, čo bolo vývojová záležitosť. Dnešné tulene majú zuby len dvojkoreňové, čiže jeden koreň im zanikol. Našli sa tam ale aj ďalšie fosílie napríklad hrebenatka, ktorej výskyt zodpovedá obdobiu miocén a badenién.
Lebka tuleňa Devinophoca claytoni, ktorú ste objavili, sa dostala tento rok aj na poštovú známku z emisného radu Ochrana prírody – Významné slovenské fosílie. Ako sa to stalo?
Lebo je to svetový unikát. Američania si lebku zobrali do Washingtonu, aby ju skúmali. Po tri roky prichádzali a kopali na tom istom mieste v trhline Bonanza a našli druhú menšiu lebku. Rovnako starú, ale horšie zachovanú. Určili ju ako nový druh tuleňa. Mne sa ale zdá, že to je skôr pohlavný dimorfizmus, lebo samce boli väčšie ako samičky. Trhlina je tri metre široká. Plážička, čo tam bola mohla mať päť – šesť metrov. Vidieť tam pohromade dva druhy tuleňov asi nebolo možné. Oni sú veľmi teritoriálne. Nakoniec sa ale ukázalo, že pravlasť tuleňov nie je v Amerike, ale medzi Dúbravkou a Devínskou Novou Vsou. Zatiaľ je to tak. Urobili o tom veľkú prácu, ktorú mám uloženú aj v Dúbravskom múzeu. Lebky tuleňov sú v Slovenskom národnom múzeu v trezore. V expozícii sú len repliky.
Skameneliny hľadáte 46 rokov, čo sú vaše najvzácnejšie objavy?
To je ťažká otázka. Na Devíne som našiel jedenásť a pol centimetrový zub Carcharodona – obrovského pražraloka. V tehelni v Devínskej Novej Vsi som objavil sépiu, ktorá bola identifikovaná ako nový druh. V Rohožníku som s kamarátom objavil kosti šesť metrovej veľryby, ktorej vek sa odhaduje na viac ako 13 miliónov rokov. V Záhorskej nížine existovalo v praveku more s hĺbkou 250 až 300 metrov a okrem veľrýb tu žilo aj jedenásť druhov žralokov. Na Devínske Kobyle v oblasti Sandbergu, kým ešte nebol chránení, paleontológovia objavili dva zuby dryopiteka – ľudoopa, ktorý bol predchodcom ľudoopíc. Ja som našiel tretí. Nesmierne vzácna vec. Dnes keby tam taký zub bol, tak sa rozpadne pod skalnou stenou. Takáto ochrana skamenelín je barbarstvo.
Prečo?
Skameneliny sú fosílnou informáciou. Keď ich nenájdeme a nezakonzervujeme, stratíme ich. Svetovo známa lokalita Sandberg je pre paleontológov nepoužiteľná. Ochranári ju tak chránia, že všetky skameneliny, ktoré tam postupne vypadávajú zo stien na zem, sa sami zničia. Majú totiž skalnú vlhkosť. Keď príde mráz, roztrhá ich. Vplyvom poveternostných podmienok sa postupne zmenia na prach. Ako keby nikdy neexistovali. Mali by sme si pri ochrane skamenelín zobrať príklad so švédskeho ostrova Gotland, kde sú skaly preplnené skamenelinami prvohorného veku. Môžete tam prísť a nabrať si za nákladné auto. Jedinou podmienku je, že nesmiete mať kladivo. Zmysel má chrániť celistvosť stien. To čo sa uvoľní zo steny, sa dá chrániť tak, že to zdvihnete, zoberiete a zakonzervujete.
Celý život ste hľadali fosílie popri zamestnaní. Máte významné nálezy. Spolupracujú s vami odborníci. Čo je pre vás najväčšou odmenou?
Začiatkom 21. storočia ma katedra paleontológie navrhla na Čestný doktorát. Bolo to zamietnuté, že nie je zvykom dávať doktorát stredoškolákom. Doktorka Činčurová, ktorá viedla v SNM paleontologickú sekciu, sa rozhodla po mne nazvať jedného belemnita Pasaloteutis meszarosi a druhý nesúci moje meno je malý hmyzožravec Storchia meszarosi, ktorý bol nájdený v Bonanze. Dosiahol som viac ako niektorí odborníci (úsmev).
VIZITKA:
Štefan Meszáros (69) momentálne pracuje ako správca a kurátor Dúbravského múzea. Vyštudoval asistenta hygienickej služby. Paleontológii v teréne sa venuje 46 rokov. Na konte má mnoho vzácnych objavov, ktoré sú súčasťou zbierky Slovenského národného múzea – Prírodovedného múzea v Bratislave. Tento rok sa dostala lebka tuleňa Devinophoca claytoni, ktorú našiel na Devínskej Kobyle, na poštovú známku z emisného radu Ochrana prírody – Významné slovenské fosílie. Sú po ňom pomenované dva druhy pravekých živošíchov.