Spoločnosť Domáce Top

Spoveď adoptovaného dievčaťa: Stretnutie s biologickou matkou už neplánujem. Toto som nečakala

Ilustračná foto. Zdroj: pixabay.com

BRATISLAVA – Vyrastať v plnohodnotnej rodine je, bohužiaľ, v niektorých prípadoch skôr raritou, ako samozrejmosťou. Deti si to ale často uvedomia až v zrelom veku. O dôležitosti rodinného zázemia či milujúcich rodičov vie 23-ročná Zuzana viac, ako ktokoľvek iný. Prešla si adopciou, pátraním po biologickej matke, ale aj s vypriadavaním sa s nečakanými informáciami. Prečítajte si jej príbeh plný pocitov a strachu, ktoré ju sprevádzali pri hľadaní pôvodných koreňov.

 

Zuzana je teraz už študentkou vysokej školy, avšak ako batoľa skončila v dojčenskom ústave v Martine. Matka sa jej totiž vzdala hneď po narodení a to desať dní pred Vianocami.  Doteraz jej vŕta hlavou, ako sa musela cítiť žena, ktorá dala časť zo seba samej k adopcii počas najkrajších sviatkov roka. V dojčenskom ústave, dnes už v detskom domove, našťastie nezotrvala dlho. Vyhliadla si ju rodina, ktorá v adopčnom procese čakala päť rokov na svoje vytúžené dieťatko. Zuzana si po všetkých byrokratických a zdĺhavých procesoch nakoniec mohli osvojiť. Dostala sa tak ako dvojmesačná do rodiny, ktorá jej dala všetko to, o čom by dieťa z detského domova mohlo len snívať.

Nikdy jej však netajili, že je adoptovaná. Zuzana si ešte z detských čias pamätá, ako jej adoptívna mama vravievala, že je ich vytúžená a veľmi si ju priali. Postupom času sama vydedukovala, že rodičia, ktorí ju vychovávajú, nebudú tí biologickí. Do jej 21. roku života jej ale nič nechýbalo. Až vtedy začala cítiť, že ju časť svojho vnútra ťahá k inej kultúre ako k tej slovenskej.

 

Zuzanu si adoptovali ako dvojmesačné batoľa. Adoptívni rodičia na ňu čakali päť rokov. Zdroj: pixabay.com