BRATISLAVA – Počas uplynulých mesiacov siahla na dno svojich psychických a fyzických síl. Nemala jeden voľný víkend. Namiesto jednej práce mala tri. Počas najhorších mesiacoch pandémie pracovala s najťažšími prípadmi na covid oddelení, testovala v MOM-ke a zároveň sa starala o svojich pacientov. V prípade tretej vlny pandémie koronavírusu, ktorá sa očakáva na jeseň, bude zvažovať, či sa vráti na covidové oddelenie. Dôvodom sú ľudia a ich reakcie. S čím všetkým sa stretla a aké reakcie ju najviac zaskočili? Zoznam.sk sa zhováral s lekárkou Jankou Karrah Vanekovou.
Doktorka Vaneková, ako ju poznajú jej pacienti, je stomatologička. Keď však na Slovensku udrela pandémia koronavírusu, patrila k zdravotníkom, ktorí sa postavili do prvej línii. Na covid oddelenie prvýkrát prišla v októbri minulého roka. „Vtedy začalo celoplošné testovanie. Okrem toho som tiež vnímala, že aj kolegovia, ktorých poznám osobne, už nevládali. Aj preto som sa chcela zapojiť a pomôcť,“ vysvetľuje svoje dôvody. Ako stomatologička nebola jedinou lekárkou „z iného fachu“, ktorá sa na covid oddelení ocitla. Práve naopak, nájsť ste tam mohli doktorov s rôznym odborným zameraním. „Keď sme mali silný nápor na zdravotníctvo, tak každý, kto mohol, sa zapájal,“ spomína na časy, ktoré naše nemocnice zažili len nedávno. „Mali sme kolegov, ktorí nevládali. V takých prípadoch prišiel iný kolega, zastúpil ho, aby sa zatiaľ vyspal a pokračovalo sa ďalej,“ hovorí o fungovaní zdravotníkov. To, že bol niekto hladný, smädný či unavený, išlo na covid oddelení bokom.
Je to o ľuďoch
Ako to býva zvykom, veľa je toho o ľuďoch a ich prístupe. V tomto smere má však lekárka aj negatívne skúsenosti. „V zime to bolo napäté, lebo ľudia mali toho už dosť a ja som chápala ich frustráciu. Na druhej strane bolo však veľmi smutné vidieť, že si takpovediac išli svoje počas sviatkov a sánkovali sa, lyžovali, žúrovali. Na jednej strane som to chápala. Na druhej strane som však mala pocit, ako keby neexistovalo pochopenie pre to, že aj lekári sú ľudia a chceli by mať naspäť svoj život,“ pripomenula. Ľudia boli z jej pohľadu na zdravotníkov často zlí až agresívni. „Lekár, sanitár či zdravotná sestra nemohli za to, že ľudia nemohli do kaderníctva. Väčšinou si vypočujeme, že sme nejaká predĺžená ruka vlády. Pritom to tak nie je a človek robí, len to, čo má,“ uviedla lekárka, ktorá tvrdí, že je občas náročné byť hromozdvod nálad.
Uverili na koronu
„Na začiatku sa strašne riešilo, že zomrelo 20 ľudí, alebo že zomrelo 40 ľudí, dnes už nad tým väčšina mávne rukou s tým, že veď to nie je veľké číslo. Ale aj to je ľudský život a dotýka sa to 40 rodín,“ pripomína. Spomína napríklad na prípad ženy, ktorá sa nakazila v práci a následne navštívila svojich rodičov. Obaja museli byť hospitalizovaní. Matke spomínanej ženy sa však už, žiaľ, pomôcť nedalo. „Jedna vec je, keď sa človek vyrovnáva so starnutím svojich rodičov. Druhá vec je, keď príde o rodiča kvôli pandémii a vedel tomu zabrániť,“ zamýšľa sa lekárka. Rozpovedala tiež skúsenosť s pacientom, ktorý „uveril na koronu“, až keď sám nevedel predýchať cestu z postele do kúpeľne.
O hliníku, ktorý upchá cievu…
Nevyhla sa ani stretu s konšpiráciami. Počas testovania dostávala často od ľudí otázku, či im do nosa nevkladá nejaký čip. Podobne to bolo aj pri očkovaní. „Ako lekár v prvej línii som bola očkovaná ešte v januári a potom mi písali v podstate cudzí ľudia, že sa mi zmenil nejaký gén a zmením sa na nejakého zombíka. Mne to prišlo ako nonsens. Neporozumela som, kde sa berú takéto hoaxy a prečo tomu ľudia, hoci to znie ako bláznovstvo, veria,“ hovorí. „Minule som si vypočula, že vo vakcíne je olovo alebo hliník, a že po vpichnutí sa mi upchá hliníkom cieva. A vykladali mi to ako fakt. Boli to pritom mladí ľudia okolo 25 rokov. Problém je, že sa s nimi nedalo ani debatovať. Išli si proste svoje,“ spomína. Dodala však, že ľudia sa vo všeobecnosti chcú dať očkovať. „Ak aj nie preto, že by vakcíne začali dôverovať, tak preto, že sa chcú vrátiť do normálneho života,“ uviedla. Opatrný ale podľa nej musíme byť stále. „Dá sa fungovať aj s koronou, ktorá tu je a viete o nej. Len treba byť opatrný,“ zdôraznila.
„My sme mali ako ľudstvo hrozné šťastie, lebo sme nezažili pravé kiahne či tuberkulózu, ktoré zažili ľudia v minulosti. Žili sme v období obrovského pokoja. No máme tiež veľké šťastie, že máme ľudí, ktorí vedia vymyslieť vakcíny. A to je veľmi pozitívne,“ pripomína.
