Legendárny princ z rozprávky Princ a Večernica Juraj Ďurdiak má každý rok na Vianoce telefonáty od priateľov, že je zas v televízii. Rodený Bratislavčan vyštudoval herectvo aj operný spev. Pracoval s nemeckými aj maďarskými produkciami. Dnes je stálou súčasťou muzikálov v Divadle Nová scéna a vidieť ho môžete aj v seriáli Nemocnica .
Ste rodený Bratislavčan. Čo máte vo vianočnom období na Bratislave rád?
Bratislava vás nenúti byť súčasťou šialenstva. Vianoce sa tu dajú prežiť aj v tichu a pokoji. Ale Jingle Bells sa aj tak nevyhnete. Ako dieťa som mal najradšej to, že sme bývali na kopci. Vtedy boli Vianoce ešte plné snehu a ulice plné detí. A k tomu úmerne prázdne, čo sa áut týka.
Na ktoré miesta v Bratislave máte najkrajšie spomienky?
Neukameňujte ma, ale na Slavín a na úžasné miesto, ktoré sa volá U štyroch levov. Intímne, romantické. Na Slavíne som prežil moje prvé rande (množné číslo) a pod borovicami pri štyroch levoch prvé dotyky a bozky. Patetické, ale pravda. Vianoce som ale prežíval aj v Dome detí a mládeže Klementa Gottwalda. Tam síce Ježiško nechodil, chodil tam Dedo Mráz, spievali sa častušky a my z bábkarskeho súboru sme hrali predstavenia pre deti. Menej angažované, ale zato o to zábavnejšie.
Ako ste v detstve trávili Vianoce? Aké zvyky ste dodržiavali?
Nás bolo päť detí. Na tie romantické Vianoce si osobne nepamätám, mám len zopár fotografií. V stredoškolskom veku to už také čarovné nebolo. Otec nútene vo výrobe, päť detí… Ale hladní sme nikdy neboli. Tam, kde je päť detí sa vždy niečo zomelie. U nás to zabezpečovala stará mama, ktorej sa raz podarilo rozbiť obrazovku čiernobieleho televízora, keď rozhadzovala orechy do štyroch svetových strán. Rodičom veselo nebolo, ale my deti sme išli puknúť od smiechu. Pravdou je, že vtedy pre nás televízia nebola jediným východiskom ako sa zabaviť.
Na aké Vianoce nikdy nezabudnete?
To sa žiaľ, viaže na straty v rodine. Nechcem si to pripomínať.
Aké sú vaše Vianoce dnes? Dodržiavate niečo z detstva?
V podstate len málo. Ryby nemusím, ale na Štedrý večer si aspoň kúsok dám. Dávam sekeru pod stôl, aby sa darila práca a vyzdobím si vianočný stromček.
Čo pre vás tieto sviatky znamenajú?
Nie je to nijaké vybočenie z môjho bežného rytmu. Len viac telefonátov, že už zase vysielajú rozprávku Princ a Večernica… Chýba mi romantika, ktorá sa stratila. Koledy znejú od októbra. Kým príde k rozdávaniu darčekov, už toho možno máme aj plné zuby. Všetkého je priveľa, sme presýtení. Aj naše bruchá aj psychika.
Čo bol pre vás najkrajší darček?
Pásový traktor na štvorcovú batériu.
Neboli ste z umeleckej rodiny. Čo vás priviedlo k herectvu?
Na javisku som sa pohyboval v už spomenutom súbore v Pionierskom paláci od troch rokov. Prvé vystúpenie som mal na stoličke, z ktorej mi nohy ešte nedočiahli sa zem. Takže štúdium herectva bolo akýmsi logickým vyústením. Herectvo na Vysokej škole múzických umení som absolvoval v roku 1974.
Potom ste vyštudovali ešte aj operný spev. Prečo? Veď v herectve sa vám darilo…
Zopár profesorov na VŠMU mi povedalo, že by som mal skúsiť operný spev. Skúsil som. Konzervatórium som absolvoval v roku 1986, teda až keď som mal tridsať rokov. Lenže štúdium spevu je každodenná práca a cvičenia. Pokiaľ som bol neustále na cestách nič podobného nebolo možné. Hneď po skončení konzervatória som nastúpil do komornej opery pri Slovenskej Filharmónii. Napriek tomu, že mi tento športovým jazykom povedané „prestup“ priniesol aj mnoho problémov. Niektoré produkcie ma totiž začali hodnotiť ako operného speváka, čo chce hrať. Absurdné, ale bolo to tak. Moja dráha operného speváka sa rozbehla raketovým tempom. Po krátkom čase som ako člen Komornej opery hosťoval v opere SND a na Novej scéne. Bol som šťastný, dostával som role najmä v modernom súčasnom repertoári. Verdiovský hlas som nikdy nemal. Ale mal som toto povolanie nesmierne rád. Mal som pred spievaním, a mám dodnes, obrovský rešpekt a pokoru.
Natočili ste viac ako tridsať filmov v Čechách. Na aké natáčanie spomínate najradšej?
Čakáte, že poviem Princ a Večernica. Nie celkom. V Čechách sa točí skvele a to mám potvrdené aj za posledné roky.
Kto z veľkých hereckých legiend vás najviac oslovil a prečo?
V Čechách to boli páni Menšík, Filipovský, Cupák. V Maďarsku niekoľko osobností, ktoré sa stali mojimi, predovšetkým, ľudskými vzormi. A u nás najmä pán Filčík, Machata, Ivan Mistrík. Pravdivosť, úprimnosť a uveriteľnosť hereckého prejavu. Nikdy z úst nevypustili nič neprirodzené.
Natáčali ste aj s maďarskou a nemeckou produkciou. Ako ste sa k tomu dostali?
Cez štandardný konkurz a kamerové skúšky. A po prvom filme v Maďarsku to už išlo samo. Mal som obdobia keď som jeden deň točil v Budapešti a nasledujúci v Nemecku. Pikantné na tom bolo, že ma v noci prevážali v neuveriteľnom aute „Čajka“, v akom sa vtedy vozil aj Brežnev. Na to som dodnes mimoriadne hrdý. (smiech)
Viete po maďarsky a nemecky?
Čiastočne. Maďarčinu som sa učil aj na stáži v maďarskom Mafilme. Nútene som videl desiatky filmov v maďarčine. Základ som mal odpozorovaný z rodičovských rozhovorov. Keď sa snažili, aby sme nerozumeli, čo riešia. To je najlepšia metóda, ako sa naučiť cudzí jazyk. Aj nemčina mi bola vlastná od detstva.
Pre bežných ľudí bolo problém vycestovať za hranice ČSR. Aké rozdiely ste na západe videli?
Nechodil som na západ. Ak tak súkromne – raz. Mal som emigrovaného brata, ktorý emigroval na mojom aute a s mojím vedomím. To mi cestovanie na západ neuľahčovalo.
Ako ovplyvnila váš život rozprávka Princ a Večernica?
Veľmi. Dodnes ma to nesie na vlne popularity a to je fajn. Síce je to úsmevné, lebo je to už dávno, ale bez popularity má herec slabý marketingový ťah. Tak sa tomu dnes hovorí. Je smutné, že od toho závisí aj naša práca, ale je to tak.
Podľa čoho si vyberáte televízne alebo divadelné projekty?
Projektov, na ktorých nespolupracujem, je len málo. V podstate je to limitované len typom komiky, ktorú nedokážem interpretovať. Chýba mi v produkciách niečo z anglickej proveniencie. Takzvaný anglický humor je mi najbližší.
Momentálne hráte v seriály Nemocnica. Otca jedného z lekárov, ktorý trpí Alzheimerovou chorobou. Aké náročné je hrať túto postavu? Radili ste sa aj s odborníkmi ako sa to prejavuje?
Je to práca. Hrať chorobu nie je možné. Môj prístup k hereckému prejavu je taký ako som opísal vyššie. Nie každému to vyhovuje a podľa toho mám aj zriedkavejšie ponuky ako iní. Postava prof. Srnčíka je ozvláštnená o danú okolnosť tejto diagnózy. Radil som sa, videl som niekoľko dokumentov. Rozoberal som postavu s režisérom Janom Novákom, ktorý je fakt neuveriteľný. Natáčanie má výborne pripravené a rozumie hercom. Či je to ťažké? No, Alzheimer sa v podstate nijako navonok neprejavuje. Treba hľadať interpretačné definície inde. V rytme, neočakávaných reakciách, a tak.
Ste stálym členom v Divadle Nová scéna. Boli ste tu umelecký šéfom aj generálnym riaditeľom. Aký vzťah máte k tomuto divadlu?
Divadlo Nová scéna mi dalo spomedzi slovenských divadiel najviac príležitostí, vyrovná sa mu len SND opera a Komorná opera. Cítim ho ako môj profesionálny domov a mám v ňom kolegov, ktorých mám rád a ktorých som stvoril. Škoda, že v muzikálovej literatúre je málo postáv starších mužov. A v komédiách, ktoré tiež Nová scéna uvádza, si tiež ťažko hľadám miesto. Nie som komik toho typu.
Zároveň ste pedagógom na Konzervatóriu v Bratislave. Ako sa cítite v úlohe pedagóga a akých máte študentov?
Cítim sa skvele. A študentov mám veľa! A ešte sa ku mne stále hlásia ďalší. Aj preto sa cítim tak dobre, dôležito, potrebne. Generácia osemnásťročných je pestrá ako kytica. Nájde sa v nej to najkrajšie, ale niekedy aj hnilý zemiak. Ale tak je to so všetkými okolo nás, nie? Treba sa len pozerať správnym smerom.
Ako najradšej relaxujete?
To je a ostane mojím tajomstvom.
Vizitka: Juraj Ďurdiak (70)
Narodil sa v roku 1952 v Bratislave. V roku 1974 absolvoval štúdium herectva na VŠMU, v rokoch 1974 – 1976 bol členom Divadla pre deti a mládež v Trnave. V rokoch 1976 až 1983 ako herec v slobodnom povolaní natočil cca 30 filmov v rôznych zahraničných produkciách a STV, je známym Princom z rozprávky Princ a Večernica. Do Poetického súboru DNS nastúpil v rokoch 1983 – 1986, vyštudoval na Štátnom konzervatóriu odbor operný spev a stal sa členom Komornej opery (1986 – 1990). Hosťoval v opere SND ako sólista tenor aj vo viacerých operetách a muzikáloch na Novej scéne, kde bol v rokoch 2003 – 2006 umeleckým riaditeľom a neskôr v rokoch 2011-2015 generálnym riaditeľom. Od roku 2003 dodnes je pedagógom na Konzervatóriu v Bratislave v odbore šansón. Účinkoval vo viacerých TV seriáloch ako napr. Búrlivé víno, Vlci, Hotel a najnovšie Nemocnica. Profesionálne sa venuje fotografovaniu, predovšetkým portrétu, je vášnivým čitateľom, má rád prírodu, pokoj, záhradu a predovšetkým zvieratá. Rád cestuje, najradšej bez cieľa a tak aby mohol vnímať.