BRATISLAVA – Cyklistika zažíva v tejto sezóne poriadny nástup novej generácie jazdcov, ktorí postupne vystriedali starých mazákov na pozícii lídrov jednorázových či etapových pretekoch. Či už to bolo na Grand Tour, kde Giro d´Italia vyhral Richard Carapaz, Tour de France Egan Bernal a španielsku Vueltu Primož Roglič. Alebo na jarných klasikách, či iných jednoetapových podujatiach.
Ako uplynulý víkend, keď preteky Okolo Británie ovládol ďalší super talent na dvoch kolesách Mathieu van der Poel. No nielen na európskej pôde boli fanúšikovia cyklistiky nalepení pred televíznymi obrazovkami. V zámorí boli na programe dve lukratívne jednorázové klasiky Grand Prix Québecu a Grand Prix Montrealu. V piatok v Quebecu triumfoval Michael Matthews pred našim Petrom Saganom, v Montreale v nedeľu sa očakával podobný scenár. Aj keď trať tu bola ťažšia, profilovo zložitejšia.
Na jazdcov čakalo 220 kilometrov a viac ako 4800 výškových metrov. Extrémne veľa, veď podobné etapy nie je vidieť ani na Tour de France, Vuelte či Giro d´Italia. Pritom v Montreale to bol mestský okruh s dĺžkou 12,2 kilometra, ktoré museli cyklisti absolvovať 18 krát. Na trati boli štyri kategorizované stúpania, ktoré mali od štyroch do jedenástich percent. Pričom finiš bol opäť do kopca. Posledných 1000 metrov malo priemerný sklon 4 percentá, posledných 200 metrov dokonca 6 percent.
Na štarte bola rovnaká konkurencia s Julianom Alaphilippom, Vincenzom Nibalim, Michael Matthewsom, Michalom Kwiatkowskim či Gregom van Avermaetom. S tým rozdielom, že tentokrát sa išlo ostré tempo plné únikov už od začiatku a najmä pri stúpaní na kopec Camilien-Houde na druhom kilometri sa pelotón trhal na malé skupiny. Veď na kilometri sa cesta zdvihla o 130 metrov.
Peter Sagan sa počas prejazdov cez túto métu vždy prepadol na koniec balíka a mal v každom kole problémy dostať sa späť na špicu pelotónu. Musel tak poriadne zaberať do pedálov a o šetrení energie na záverečný špurt nemohlo byť ani reči. Montreal tak ponúkol úplne iné preteky ako v Québecu, kde bola v úniku 5 členná skupina a do cieľa napokon prišlo spolu celé hlavné pole. Tu bola snaha unaviť elitných špurtérov a pripraviť pozície pre klasických vrchárov. Ale Sagan trať v Montreale poznal, veď v roku 2013 tu zvíťazil, takže na podobnú taktiku v pelotóne bol pripravený. Len musel byť neustále v predných líniách, čo bolo náročné nielen na kondíciu.
26 kilometrov pred cieľom unikla z hlavného poľa 12 členná skupina, ktorá získala polminútový náskok, no príliš nespolupracovala, takže jej osud bol spečatený skôr, ako sa začal. Čakalo sa preto na posledný okruh a extrémne stúpanie na Camilien-Houde, ktoré malo nastoliť scenár do záverečných kilometrov. Navyše v cieľovej rovinke fúkal silný protivietor, takže to bolo zložité na načasovanie finišu. Sagan sa držal v rozhodujúcom stúpaní približne na 30-tom mieste, podobne ako Alaphilippe či van Avermaet. Tempo bolo šialené, čakalo sa kto prvý stratí nervy a začne útočiť. 10 kilometrov pred cieľom bola vpredu silná 20-členná skupina, v ktorej nechýbal Sagan či van Avermaet, Alaphilippe ale nebol v nej Matthews. Šachy sa začali. Do trháku išiel Benoit Cosnefroy, ktoré si udržiaval 10 sekúnd na Sagana aj Alaphilippa, ktorý skúsil vabank. Všetko, alebo nič.
Neskutočné finále po 220-tich kilometroch. Dráma iba pre silné nervy. No bez Petra Sagana. Slovenský šampión nemal v závere sily, ktoré nechal v sťahovaní úniku Cosnefroya, keď ťahal celú skupinu prenasledovateľov. Z jeho aktivity vyťažil Greg van Avermaet. Belgičan mal totiž najlepšie nohy aj taktiku a v posledných sto metroch rozhodol o svojom triumfe. Sagan skončil demotivovaný a bez energie na osemnástom mieste. “Cítil som sa dobre, dokázal som odpovedať na mnohé útoky v záverečných kilometroch a na poslednom stúpaní, keď som sám dokázal uzavrieť medzeru na útočiacich jazdcov. Toto úsilie ma však stálo množstvo síl a v dôsledku toho mi chýbala v nohách energia, aby som mohol zabojovať o víťazstvo v šprinte. Samozrejme, rád by som finišoval na lepšom mieste, no cítim sa sebavedomý pred ďalšími pretekmi, ktoré ma čakajú,” uviedol trojnásobný majster sveta
Grand Prix de Montreal
1. Greg Van Avermaet (Belg./CCC) 6:09:38 h., 2. Diego Ulissi (Tal./UAE Team Emirates), 3. Ivan Garcia Cortina (Šp./Bahrain-Merida), 4. Tim Wellens (Belg./Lotto-Soudal), 5. Michael Valgren (Dán./Dimension Data), 6. Kristian Sbaragli (Tal./Israel Cycling Academy), 7. Rui Alberto Faria da Costa (Portug./UAE Team Emirates), 8. Michael Woods (Kan./EF Education First), 9. Nans Peters (Fr./AG2R La Mondiale), 10. Bauke Mollema (Hol./Trek – Segafredo) všetci rovnaký čas ako víťaz, …, 18. Peter SAGAN (SR/Bora-Hansgrohe) +12 s
🇧🇪@GregVanAvermaet of 🇵🇱@CCCProTeam wins 🇨🇦@GPCQM #GPMontreal #GPCQM (📺@ESPNPLAY via 📹@pasiociclismo) pic.twitter.com/qDaLHeJ0vT
— World Cycling Stats (@wcsbike) September 15, 2019