Humoristka Elena Vacvalová miluje Vianoce. Už 15 rokov si tlačí kapustu s priateľmi, aby bola vykysnutá na Vianoce. Darčeky kupuje blízkym počas celého roka. Rodáčka z Tisovca miluje zvyky a tradície, vraj by o tom mohla vydať knihu.
Prečítala som si o vás, že pochádzate z Hnúšte. Aký vzťah máte k rodnému mestu?
Nepochádzam z Hnúšte, v tamojšej nemocnici, v Hnúšti-Likier som sa len narodila, pretože bola najbližšie. (smiech) Ale celé moje detstvo, a ako sa zvykne hovoriť, ranná mladosť, sa už odohrávali v Tisovci. No aby som tej Hnúšti nekrivdila, chodila som tam neskôr ešte štyri roky do gymnázia. Možno ten svoj naozaj úprimný vzťah k Tisovcu potvrdzujem už roky aj tým, že ho všade, kde sa len dá, spomínam. A nerobím to naozaj nasilu, ale jednoducho preto, že moje spomienky naň sú také intenzívne a živé aj po takom čase. V posledných rokoch chodievam do Tisovca už len veľmi zriedkavo, dva-trikrát do roka. Bohužiaľ, najmä na Dušičky, k hrobu svojich rodičov, ale aj k hrobom tých, s ktorými sa tak bytostne spája moje detstvo. V lete sa vždy zastavíme idúc na chalupu nad Tisovcom. Chodievame tu vyše 30 rokov spolu s bratovou rodinou, oddýchnuť si v nádhernej prírode. Trochu si „potúrovať“ a keď rastú, nazbierať si hríby do vianočnej kapustnice. A najkrajšie spomienky…?! To by bolo na knihu, alebo by tento rozhovor musel byť len o nich!(smiech)
Vyrastali ste v okolí Tisovca. Aké vianočné tradície alebo zvyky ste robili v detstve a aké, možno ovplyvnené manželom, dodržiavate dnes?
Dodržiavam všetko, čo som pochytila, čo som si zapamätala a čo som sa časom naučila z rodiny a vianočnej domácnosti môjho detstva. Skrátka Vianoce, ako ich nám s bratom každý rok pochystali naši úžasní rodičia. Keďže, čo sa týka kuchyne, je to taká klasika, spomeniem len kapustnicu…v tej maminej okrem dobrej domácej klobásky nesmeli chýbať gágoríky – to je taká špeciálna cestovina, sušené slivky a za dobré dve hrste sušených hríbov. Naši by boli teraz na mňa pyšní, pretože už dobrých 15 rokov si tlačíme kapustu sami. Voláme to „Káposzta fest“. Pozveme najbližšiu rodinu, a okrem toho tlačenia, sa dobre napapáme, dáme nejaké to vínko, debatujeme, spomíname, zavŕšime rok. O mnohých ďalších drobnostiach, zvyklostiach našich Vianoc by sme mohli urobiť ďalší rozhovor. (smiech)
Čo pre vás znamenajú Vianoce a ako ste prežívali tohtoročný advent?
Vianoce mám naozaj veľmi rada. A aby to tak ostalo, chránim si ich ako oko v hlave. To znamená, že nenavštevujem žiadne preplnené a prezdobené nákupné centrá. Dokonca ani tie vianočné uličky. Vianočné darčeky mám už dávno nakúpené, pretože ich kupujem počas celého roka. Systémom, čo mi „crkne do nosa“. Trebárs v júli, niekde na dovolenke niečo objavím, a poviem si, super, toto bude pre brata pod stromček. Doma mám už pre takéto „nazbierance“ špeciálne miesto. Keď príde ich čas, už len balím. Najprv som balila hneď po zakúpení, ale potom som musela tesne pred Vianocami zase rozbaľovať, pretože som zabudla, čo v nich je, a komu patria. Tento systém každoročne vylepšujem! (smiech) A oproti tradícii z Tisovca, keď sme stromček zdobili až v deň vianočný, teraz si ho vyzdobíme už skôr, aby sme si ho užili čo najdlhšie. Aj keď, skoro vždy to s ním potiahneme až do marca, aby na manželove narodeniny ešte vylepšil atmosféru! (smiech)
Počas tridsaťpäťročnej televíznej a rozhlasovej kariéry sa venujete zábavným a humoristickým programom. Kto rozosmeje v živote vás?
Tak, ako ma obyčajný život vie rozplakať, tak ma vie, našťastie aj rozosmiať. To „v preklade“ znamená, že ja sa najúprimnejšie pobavím vo chvíli, keď sa udeje v mojej prítomnosti, a to kdekoľvek niečo veselé, prirodzene humorné, nevtieravé, a najmä nenahrané! A mám veľké šťastie, že sa to deje aj v mojej najbližšej rodine. Niekedy si hovorím, že na moju dcéru, čo sa týka vtipnosti, ja nemám a niekedy veru ani na manžela. Asi by ste chceli príklad, že?! (smiech) Pred pár rokmi, práve pred Vianocami som v potravinách hľadala jeden druh korenia, a nevedela som ho nájsť. Pristavil sa pri mne jeden pán, pretože videl, ako sa tam bezradne motám. Opýtal sa ma, či nepotrebujem s niečím pomôcť. Tak som mu povedala, že som si zabudla okuliare a teraz som dosť bezradná. On sa usmial, podal mi svoje a povedal: „ Požičiam vám tieto moje, mne ich teraz netreba. Ja som si zase zabudol lístok so zoznamom, čo mám kúpiť!“ Smiali sme sa úprimne, na sebe navzájom, a to je ono!
Boli ste súčasťou viacerých zábavných projektov ako Ružové okuliare, Dereš, Čo dokáže ulica, Aj múdry schybí či Zlaté časy. Za ktorou reláciou vám je najviac smutno a prečo?
Priznám sa vám, že necítim nejaký smútok ani za jednou z nich. Snažila som sa všetky tie relácie robiť tak, že ak raz budem na ne už iba spomínať, aby to bolo spomínanie milé, veselé. Aby som mohla aj po rokoch byť tak trochu hrdá na to, že som ich robila, že som bola súčasťou takých dobrých projektov, a to sa stalo! Verte, že je to úžasný pocit, keď mi ešte dnes niekto povie, že tá a tá scénka v skrytej kamere bola super, že niekto ešte dnes pozerá v skorých ranných hodinách trebárs Aj múdry schybí. Nedávno mi jedna pani v obchode povedala, ako veľmi jej chýbajú Zlaté časy. Dobre mi to padlo. Tak to má byť. Tie relácie majú chýbať predovšetkým divákom, nie mne!
Ste známa ako milovníčka zvierat. Po osemnástich rokoch sa vám podarilo otvoriť cintorín pre zvieratá v Dúbravke. Kde vznikol prvý impulz na tento projekt a ako sa od marca rozbehol?
Tak toto je otázka už na tretiu knihu!(smiech) Veď už len tých 18 rokov hovorí samo za seba! Rada vám to raz celé porozprávam. Cintorín Borievka v Dúbravke má svoju stránku, takže čo a ako v súvislosti s pochovávaním zvieratiek si každý môže nájsť tam. Čo sa týka našich zvierat, samozrejme, že budú pochované tam. Ale keďže v našom prípade to už bude musieť byť taká malá „rodinná“ hrobka, stále zvažujeme, ako to celé vymyslieť, aby sa tam pomestilo toľko urničiek, a aby to bolo aj pekné. Niekedy na budúcu jar to už budeme musieť doriešiť. V každom prípade, som na Borievku rovnako hrdá, ako na tie rozhlasové, či televízne projekty a dokonca neviem, či nie viac?! Vlastne viem, viac!
Ste mediálne známou osobou už roky. Aké vtipné skúsenosti máte s divákmi? Čo vás naopak dokáže zaskočiť?
Diváci sú tí, pre ktorých to my, humoristi, zabávači, robíme. A tak im musíme odpustiť, ak aj oni niekedy nemajú svoj deň! Ale najprv sa musíme zamyslieť nad tým, či to, že sa trebárs nesmejú, nie je naša chyba? Môj najmilovanejší divák bol Jožko Krajčír, náš sused, ako on zvykol hovoriť „ná-protivný“. Chodieval skoro na všetky verejné nahrávky Aj múdry schybí, a smial sa tak úprimne a krásne, že sme si s Oliverom niekedy hovorili, že bez neho ani nezačneme. Veľmi mi chýba, aj ako divák, ale predovšetkým ako skvelý sused a výnimočný človek.
Aká udalosť alebo situácia zásadne ovplyvnila váš život?
Sú to skoro vždy všetky dôležité príchody a odchody. To znamená, veľké radosti a veľké žiale. Poznám veľmi dobre aj jedno, aj druhé. Som, možno nečakane, veľmi senzitívny človek, a tak mnohé veci prežívam možno viac, ako treba. Aj ako dcéra, aj ako mama, aj ako manželka. Skrátka ako človek. Niekedy mi to dá poriadne zabrať.
Ako najradšej relaxujete?
Snažím sa, keď sa to len trošku dá, relaxovať akoby priebežne. To znamená, aj v náročnejšom pracovnom dni si nájsť chvíľu na prácu v záhrade, či pri sporáku, pri dobrom filme v telke, knihe. Som šťastná aj, keď príde čas na „mamodcérsky“ deň. Urobíme si vtedy s dcérou taký malý sviatok len pre seba, podľa našej chuti. To znamená, dobrá relaxačná masáž, dobrý film v kine a dobré sushi na obľúbenom mieste. Naposledy nám ale nedalo, a na tú večeru sme prizvali aj manžela!(smiech)