Kategórie Bratislava Trnava Trenčín Nitra Žilina Banská Bystrica Prešov Košice Domáce

Známy rodák z Bratislavy FRANTIŠEK KOVÁR: Otvorene o tom, kedy sa ROZPLAKAL a kto ho zachránil

František Kovár. ZDROJ: TV JOJ František Kovár

Známy herec František Kovár (76) sa pred Vianocami mení na prosebníka. Počas adventu sa tiež pustil do nového pracovného projektu. S rodeným Bratislavčanom sme sa rozprávali aj o Vianociach v mladosti a dnes. 

Vyrastali ste v Bratislave, aký máte k nej vzťah?

Bratislava je úzko spojená s mojím detstvom. Spomínam si ešte na poštové vozy a to, ako sme na nich naskakovali a pohonič šibal dozadu bičom, aby sme zoskočili. Ako sme počítali autá, ktoré prešli cez našu ulicu. Ako som chodil do zátoky v Karloveskom ramene, lebo som bol vodák. Alebo ako začali na Mýtnej ulici stavať rozhlas a zobrali nám detské ihrisko. Tých spomienok je nespočetné množstvo. Dnes sa čudujem a som prekvapený ako rýchlo postavia novú budovu. Akým životom žije Petržalka a kde vedia urobiť zelené zóny. Už pár rokov chodím hrať do novej budovy Slovenského národného divadla. Niečo sa mi páči, niečo menej. S niečím sa treba zmieriť, niečo vás milo prekvapí. Bratislavu milujem. Žijem a starnem spolu s ňou. Bol by som rád, keby hlavný architekt aj poslanci, čo schvaľujú stavby v meste, mysleli aj na občanov a menej na investičné skupiny. Sú mestá, ktorá si zachovávajú historické jadro. My z toho jadra nemáme veľa, takže by sme si ho mali chrániť. 

S divadlom ste cestovali po celom Slovensku a chodíte v lete či zime na dovolenky. Máte ešte k nejakým miestam na Slovensku špeciálny vzťah? 

K Malej a Veľkej Fatre, kde som chodieval ešte ako študent na “čundre”. K Vysokým a Nízkym Tatrám, kde sme chodili s deťmi na lyžovačky. Veľmi rád som lyžoval. S manželkou Dankou sme tiež veľkí hubári. Keď nám známy zo Štiavnice zavolajú, že rastú huby, tak ideme. Slovensko je nádherné a máme byť na čo hrdí. 

Práve sme v adventnom období. Ako ho prežívate?

Nehrám teraz veľa predstavení a aj v televízii mám pár voľných natáčacích dní. Dali sme si preto s manželkou pracovnú vsuvku, oškrabali sme staré tapety a maľujeme obývačku. S priateľom dnes budeme pokladať parkety, lebo predtým sme mali v izbe koberec. Popri práci, ale prežívame advent.

Ferko Kovár s dieťaťom. ZDROJ: Ikar, kniha Jednoducho Ferko

Darčeky už máte vyriešené, alebo to nechávate na manželku?

Necháva to na manželku. Každý rok sme takzvaní prosebníci. To znamená, že prosíme svojich blízkych, aby zavčasu povedali, čo im má Ježiško priniesť pod stromček. Na prvom mieste sú, samozrejme, vnúčatá. Niečo už máme, niečo objednáme cez internet, niečo vyriešime fyzicky a o niečom ešte nevieme, ale toho našťastie nie je veľa. 

Máte dve deti, ako budete tráviť Vianoce tento rok?

My sme konzervatívna rodina a na Vianoce sme vždy doma. Keďže máme veľké deti, ktoré už majú svoje rodiny, vždy sa dohodneme, kto k nám príde na Štedrý večer. Počas Štedrého dňa chodievame s manželkou na bohoslužby do evanjelického kostola na Panenskej ulici, kde čítam pripravené texty. Predtým ako odídeme, musí byť všetko navarené a vianočný stôl pripravený, aby sa po návrate mohlo hneď večerať. Na prvý sviatok Vianočný sa potom stretávame celá rodina.

Ste rodený Bratislavčan a povojnové dieťa, ako si spomínate na Vianoce v detstve? 

Vianočné obdobie začínalo tým, že naši susedia Kmeťovci varili dulový lekvár, ktorý všade rozvoniaval. To sme už so sestrou Helenkou stihli napísať Ježiškovi, čo by sme si priali. Niekedy to priniesol, inokedy nie. Priznávam sa ale bez mučenia, že každý rok som prevracal skrine a prezeral všetky tajné miesta, aby som našiel ukryté darčeky. Darčeky som našiel, ale boli vždy zabalené, takže som netušil, čo dostanem. Veľmi som sa tiež tešil k susedom Kmeťovcom, ktorí mali jeden deň rozložený elektrický vláčik. Vždy ma zavolali, aby som sa s kamarátkou Zorkou mohol pohrať. To bolo pre mňa magické. Ostalo to vo mne dlho. Z prvej výplaty, ktorú som v divadle v Nitre zarobil, som si kúpi elektrický vláčik. Ujo Ambrovič mal zasa premietačku a vždy nám s jeho synom premietol film Vzbura hračiek. Keď som bol dospelí a zarábal som, kúpil som si premietačku aj Vzburu hračiek. To sú artefakty, ktoré vďaka spomienkam na detstvo mám. 

Aké zvyky ste dodržiavali na Vianoce v detstve?

V detstve sme dávali peniaze na rohy stola. Rozkrájali sme jabĺčko. Pred jedlom sme sa vždy pomodlili a spomenuli sme si na tých, ktorí nás už opustili. Jedli sme opekance s makom. S rodičmi sme vždy išli na polnočnú omšu. Ani darčeky neboli samozrejmosťou. Veľmi som si na otcovi vážil, ako si každý deň odložil tri koruny, ktoré mu mama dala na desiatu. Potom mame z toho kúpil vianočný darček. To isté robila moja manželka, ktorá z Levíc chodila za starou mamou do Bátoviec. Peniaze, ktoré mala na autobus si odložila a išla pešo. Za ušetrené peniaze kúpila darčeky. Vianočné darčeky vtedy mali pre všetkých inú hodnotu. Museli sa niečo zriecť, aby si ich mohli dovoliť.         

Ferko Kovár s rodičmi v roku 1967. ZDROJ: Ikar, kniha Jednoducho Ferko

S manželkou Dankou tvoríte pár takmer 50 rokov. Aké vianočné zvyky priniesla do vašej rodiny?

Moja mama robila rybaciu polievku, u Danky jedli kapustnicu. Keďže moja manželka chce, aby som mal spomienku aj na mamu, tak na Vianoce pripravuje obidve polievky. Potom máme tradične vyprážaného kapra a zemiakový šalát.  

Sú nejaké Vianoce, na ktoré si špeciálne spomínate?

Keď som mal asi dvanásť rokov, dostal som na Vianoce pletené rukavice. Jeden deň po Vianociach som išiel v električke a zrazu som zistil, že som ich niekde stratil. Prišlo mi to veľmi ľúto a začal som plakať. Oproti mne stál vojak – major. Opýta sa ma prečo plačem. Vysvetlil som mu to. On ma zobral do ASA. Vtedy sa dali kúpiť len dva typy rukavíc, sivé a zelené. Sivé mali po sviatkoch vypredané, mali len zelené. A on mi tie rukavice kúpil. Vždy keď sa niečo stane, tá príhoda ma inšpiruje k ľudskému prístupu.

Momentálne hráte v seriáli Nemocnica. Aký máte k nemocničnému prostrediu vzťah?

Moja žena pracovala ako primárka v Železničnej nemocnici a syn má vlastnú ordináciu. Lekárov si vážim, aj keď nie všetci spĺňajú požiadavky pacientov. Veľká väčšina z nich si ale zaslúži úctu. Za to v akých podmienkach a v akom strese pracujú. Majú to naozaj ťažké. Napríklad syn pracoval päť rokov na centrálnom príjme na Kramároch. Keď mal nočnú, niekedy sme mu nosili večeru. Videli sme, aké sú to stresujúce podmienky. Koľko pacientov a lekár nesmie nič prehliadnuť. Náš seriál je trochu rozprávka, lebo skutočný život je náročnejší. Na druhej strane má však edukačný charakter. Keď som hral v Ordinácii v Ružovej záhrade, asi v polovici natáčania som dostal správu z poisťovne. Vďaka seriálu sa znásobil počet preventívnych prehliadok u gynekológa.   

František Kovár a Emil Horváth v seriály Nemocnica ZDROJ: TV JOJ

Keďže hráte primára, sledujete nové poznatky v medicíne? 

Medicína napreduje neuveriteľným spôsobom, čo sa týka moderných mimo operačných technológií. Je úžasné, čo vďaka sondám a nanotechnológiám dokážu sledovať v ľudskom organizme. Človek prehltne pilulku, ona prejde tráviacim traktom a zdokumentuje ho. 

Mesačne hráte v Slovenskom národnom divadle asi desať predstavení, ako sa staráte o svoju kondíciu?

Sypem si popol na hlavu. Mám doma stacionárny bicykel, ale niekedy častejšie slúži ako vešiak na košele. Chodievame z času na čas na prechádzky s manželkou alebo na hríby. Máme aj záhradku, ktorú som trochu zanedbal, ale aj tam trávime čas.      

Tento týždeň zomrela vaša dlhoročná kolegyňa herečka Mária Kráľovičová. Ako si na ňu spomínate? 

Mária Kralovičová bola človek, ktorý mal v sebe neskutočnú energiu. Bola nesmierne dynamická a v súkromí okolo seba šírila pozitivizmus. Bola to herečka, ktorá hrala plejádu rozličných postáv celým žánrovým spektrom. Od komédie, cez drámu až po tragédie. Bola výborná recitátorka. Mal som niekoľkokrát príležitosť hrať s ňou v televízii, rozhlase, ale predovšetkým v divadle. Mária vrchovate naplnila profesionálny život. Málokto dostal v živote toľko príležitostí ako ona. Svoj talent a pracovitosť odovzdala v umení niekoľkým generáciám ľudí a bola pritom šťastná. 

V Slovenskom národnom divadle pôsobila 74 rokov. Aká bola vaša posledná spoločná hra?      

Divadlo jej k osemdesiatym narodeninám venovalo divadelnú hru Táni Kusej S mamou. Hrala tam hlavnú úlohu – matku, ktorá trpí Alzheimerovou chorobou. Bravúrne zahrala prechody medzi vedomím a nevedomím. Mala tam tiež niekoľko prevlekov, ktoré musela vždy veľmi rýchlo zvládnuť. Bolo to obdivuhodné. Keď skončilo predstavenie Juraj Slezáček, Leopold Haverl a ja sme ju čakali pri výťahu. Ona vždy povedala: “Chlapci, choďte výťahom. Ja pôjdem peši.” My sme išli s výťahom na štvrté poschodie a ona na tretie peši. Mala ešte takú energiu, že keď sme prešli tretím poschodím, počuli sme ako tesne po nás na opätkoch doklopkala na tretie poschodie. Hovoril som si, že keby bola súťaž v behu po schodoch, tak ona vo svojej kategórii určite vyhrá.      

Na konci novembra vyšla vaša autobiografia. Čo všetko ste tam o sebe prezradili ?

Knihu beriem ako veľkú poctu, ktorá čerpá z celého môjho života – detstva, puberty, manželstva a kariéry. So Sivliou Lispuchovou sme dvakrát do týždňa viedli asi hodinové rozhovory. Je to dielo šikovného tímu ľudí. Vnučka Hanka, ktorá bola chorá, sa ako prvá pustila do jej čítania a mám na ňu pozitívne reakcie. Zaujalo ju najmä moje detstvo. O veľa veciach nevedela. Nie všetko z mladosti dokáže človek odkomunikovať s rodinou.

Čo by ste na záver popriali našim čitateľom k Vianociam? 

Predovšetkým želám šťastné, pokojné a požehnané sviatky. Nech si každý pod stromčekom nájde milé prekvapenie. Nech sa rodiny stretnú v pozitívnom duchu. Nech sa obdarúvajú nielen materiálnymi, ale aj duchovnými vecami. Prajem všetkým, aby sa tento rozbúrený svet aspoň na chvíľu upokojil a našiel každý šťastie.